Ice Flower, 9.kapitola

15. august 2016 at 14:27 | Lucy-chan |  "Zo života" aneb nie-anime poviedky
Prepáčte, že som nič nepridala dobré 3 týždne, no snažím sa dokončiť mangu (20 strán.... nepozerajte na mňa, chodím aj von a aj píšem a čítam, nebudem jednostaj kresliť, šiblo by mi :D), aby som ju mohla čím skôr zavesiť sem. Taktiež sa nebojte, obehnem všetky blogy, ktoré som zanedbávala. Prerábali sme totiž strechu posledný týždeň a pol a predtým.... Dobre, pozerala som anime, Magi: The Labyrinth of Magic a aj jeho 2. sériu, Kingdom of Magic, a tak trochu viac som sa do toho zažrala, ako je zdravé... A píšem na to poviedku, ktorá však bude po anglicky na ship SInbad x Hakuei....
Vidím vás, tí, čo to poznajú a divne na mňa pozerajú... Ja vás vidím.... Keď môže byť ship ako NatsuxErza, ktorý sa ťažko stane, tak môže byť aj toto :D Bude sa volať Cantarella, lebo som poslendú dobu objavila Vocaloid (ako hudba sem tam vrže, ale na poviedky úplne super nápady, aj keď na Sinbada by som skôr dala Madness of Duke Venomania.... popočúvajte, uvidíte, prečo :D) a aj možno na SharrkanxYamraiha napíšem čosi.... Neviem koľkí by si to tu prečítali, a hlavne po anglicky, ale si urobím konto na fanfiction.net.... *zamyslí sa nad všetkými poviedkami, čo nedokončila*
Rozpisujem sa, no čo už. Nech sa páči, trochu to trvalo, ale snáď to bude stáť za to :)

9.KAPITOLA



Počkala som, pokiaľ všetci neodišli, a potom zhodila prikrývku a začala odmontovávať tie rakvy na nohe. Cit sa mi vrátil po približne minúte a ja som si zahryzla do ruky. 'Skvelé, úplne skvelé... Ako som chcela odtiaľto utiecť?' Niekedy naozaj nerozmýšľam.
Rozhliadla som sa po ošetrovni. V kúte boli vozíky pre imobilných, ale ako sa k nim dostať? Oblečenie bolo vedľa mojej stoličky. Obliekla som sa rýchlo, samozrejme, podľa možností, a rozhodla som sa vstať. Nohy mi odmietli poslušnosť a zviezla som sa znova na posteľ. Skúšala som to znova a znova, až nakoniec sa mi podarilo postaviť sa. Inú možnosť nemám, okrem plazenia, a priznajme si, je to tak nenápadné, ako čierna mačka v snehu. Vykročila som urobiť prvý krok, no bolesť sa vrátila a ja som sa zviezla na zem, kde to bolelo ešte viacej. Neviem, prečo mi to urobili, ale budem ich nadosmrti nenávidieť! Toho doktora a aj toho idiota, ktorý si myslel, že tento postup je ten najlepší sa svete. Dobrých 10 minút mi trvalo sa dostať k vozíkom, ktoré boli odo mňa vzdialené asi 15 metrov, s nohami ako z KFC, pekne dozlatista upečenými.
Podarilo sa mi posadiť sa pohodlne na vozík a obzrela som sa po hodinkách. Za 5 minút 7... O chvíľu zatvárajú ošetrovňu a celkovo budovu Ice. Vtedy bude naozaj neskoro hľadať Mikea. Dúfam, že mu nič neurobili, pretože tu, v Ice, sú všetkého schopní.
Pomaly som otvorila dvere ošetrovne. Mala som to šťastie, že vozík nevŕzgal ani neškrípal, inak by som bola ihneď prezradená, a opatrene som vykukla von. Pri druhých dverách ošetrovne, tých hlavných dalo by sa povedať, stáli 2 ochrankári. Určite si všimnú niekoho ako mňa, keď nemám vraj vstať z postele. S vozíkom som sa posunula znova naspäť do ošetrovne a rozmýšľala, ako sa odtiaľto dostať. Obzrela som sa po stole a videla typické kancelárske veci a rôzne ošetrovacie pomôcky, no mne zrak pristal na lepiacej páske. Obojstrannej. Podišla som k stolu a vzala nožnice a ostrihla si kúsok vlasov, ktoré som pripevnila na pásku a nalepila to pod nos, kvázi fúzy. Nápad tak priestrelný až sa mi chce plakať, ale dúfam, že to vyjde, nič iné mi nenapadlo práve teraz. Nie je tu pomaly nič použiteľné na prevlek, tak musím improvizovať, čo nie je extra silná stránka. Zobrala som čiapku a dala na hlavu. Pozrela som sa do zrkadla, v ktorom som videla dosť... zaujímavý prevlek. Ak odmyslíme tie fúzy, ktoré za chvíľu odletia, dá sa to.
Tí ochrankári budú musieť mať fakt hrozný zrak, inak sa môžem rozlúčiť so slobodou.
Znova som sa rozhodla otvoriť dvere a "vykročiť" von z ošetrovne. Tí pri dverách si to ani nevšimli, začali hrať karty, lebo bolo 7 hodín večer. Nikto sa predsa nerozhodne výjsť von po výslovnom zákaze, nie? Skoro. Zabočila som smerom k mužským ubytovniam, my nemáme takú skorú večierku.
Aký to bol super nápad prilepiť si tie fúzy, že? Tak super, že som si vyslúžila fakt divné pohľady od chalanov postávajúcich pri vchode a taktiež dievčat. No keďže som nemala ani poňatia o tom, kde by mohol byť Mike, musela som sa spýtať nejakého, starostlivo vybraného chlapca, ktorý bol veľmi nezaujatý okolím. Bingo!
"Dobrý večer, hľadám svojho synovca, Mikheila Wockiewicza. Môžete mi, prosím vás, povedať, kde by som ho mohol nájsť?" snažila som sa nasadiť mužský hlas, očividne to bolo vtipné, ale tento chalan bol tak zaujatý tým, čo robil, že si to nevšimol a ani nezdvihol zrak, iba povedal: "Iste, je v izbe 283."
"Ďakujem," odpovedala som a poobzerala som sa, kam asi.
"To je hneď tu," ukázal na dvere vedľa mňa. Shit.
"Iste, zrak mi neslúži práve najlepšie, prepáčte za obťažovanie," zakašľala som, aby nezistil hlas, lebo naozaj som nebola najlepšou herečkou.
"To nič nie je, Strassfordová," zašepkal a otvoril dvere. "Na to, aký hrozný máš prevlek, si vedieš dobre. Len dávaj pozor na pochôdzkárov, čoskoro prídu." Zatisol ma do izby a zavrel dvere.
"Počúvaj, nemám nál- Lisa!" z očividne nahnevanej nálady sa zarazene pozrel na mňa.
"Ehm... Asi tie fúzy ani čiapka nepomohli, čo?" dala som si tie veci dole. Prišiel ku mne a objal ma. To robí nejako často, či sa mi to len zdá?
"Práve nepriestrelné to nie je, ale pokiaľ si mala hlavu dole, dalo sa to prehliadnuť. Čo tu dokelu robíš? A toto?" ukázal na vozík.
"No... toto je na prepravu, lebo vlastné nohy mám ako zo želatíny, som rada, že som sa dostala aspoň k tým vozíkom."
"Poď sem," dal mi roky pod nohy a za chrbát a zdvihol ma na posteľ. Sú fakt mäkké, nie ako naše železné dosky, o ktoré sa bojíš, aby sa to buď neprepadlo alebo ťa neprepichlo. Bezpečnosť nadovšetko, čo povedať. Mužov majú asi radšej? "Ako si sa dostala cez všetkých tých ľudí na chodbe? Nenahlásili ťa?"
"Hm, to ti neviem povedať, ochrankári hrali karty a ostatní si ma nevšímali, aspoň dúfam. Musela som odtiaľ sa dostať preč, poslednú vetu, ktorú som počula pred tým, než zmizli z ošetrovne, bola, že sa nemám postaviť, tak som spanikárila."
"Ani nesranduj." Povedal vážne a dotkol sa cez nohavice nohy. Zjojkla som.
"Máš pocit, že sa tomu smejem? Nie. Vraj viem toho priveľa." Začal sa prechádzať po izbe ako nazúrený tiger v klietke.
"Ako si vlastne vyšiel z toho ty?" Narážala som na to, ako sa hádal s vedúcim.
"Mám zákaz vychádzať z ubytovne a zákaz ťa navštevovať. Mohlo byť však aj horšie..."
"Dokedy?"
"Na neurčito."
"Teraz si nemyslím, že je to dobré."
"Keď si to tak zoberieš, mohol som byť vyhodený z Ice-u, takže dopadol som celkom dobre. Až na to neurčito," kývol plecom. "Čo urobia, keď zistia, že si ušla?"
"Ha, si vtipný. Ochranka aj dávala pozor, nie?"
"Ale ja sa pýtam celkovo. Ochranka nemusí zistiť, ale ten pošuk z ošetrovne áno. A aj sestrička. Tá bude vyšilovať," uškrnul sa. Jeho vynútená návšteva.
Ozvalo sa klopanie. V rýchlosti som nasadila "fúzy" a čiapku. Mike otvoril dvere. V nich stál Hory.
"O... Nevedel som, že máte návštevu, vojak Wockiewicz," očil ma, keď vstúpil a Mike zatvoril dvere. "Len som vám chcel povedať, aby ste sa mali na pozore. Vy a slečna Strassfordová. A áno, viem, že ste ten veterán, dajte dole tú... maškarádu," ukázal na "fúzy". Znechutene som to dala dole a rovnakým pohľadom som ho prepaľovala. Nech si nemyslí, že mu uverím. Raz je taký, raz taký, nech sa rozhodne, na ktorú stranu hraje.
"Prečo by som vám mala veriť?"
"Už len preto, že vám idú po krku aj vlastní, nielen z Mistu," sadol si na druhú posteľ. "Nechcem vám zle, Strassfordová, ste najlepšia vojačka, a práve preto dávajte pozor."
"Takže aj pred vami?" zdvihla som bradu. Šach-mat.
"Áno." Takúto úprimnú odpoveď som nečakala, skôr vyhováračky typu: "Mne môžete veriť, nie som ich bábka," "Možno som bol zlý, ale to bola pretvárka," a podobne. Jednoducho - doritivlezné keci. Chvíľu mlčal. "No to neznamená, že to urobím naschvál. Pokiaľ mi dajú príkaz vás zložiť k zemi, urobím to. V prvom rade som vojak a váš nadriadený, až v ďalších radoch váš známy."
Usmiala som sa. "Takže môžem vás ihneď teraz zabiť a nebudem mať nijaké výčitky, pokiaľ som to pochopila správne?"
"Môžete, no v takom stave, v akom ste, asi ťažko." Uškrnul sa ukazujúc na moje prepečené nohy. To ma naštvalo ešte viacej a nemala som ďaleko od toho, aby som zázrakom vstala a zarezala mu nožom do krku. "Nepozerajte tak na mňa, urobil som vám láskavosť."
"Smiem vedieť, akú? Lebo doteraz som ju nepostrehla, prepáčte mi moju slepotu," ironicky som mu to hodila do tváre. Láskavosť. Určite.
"Naschvál som vás navrhol ako jeho asistentku. Istí ľudia z vyšších kruhov by sa začali do vás špárať viacej, ako je potrebné, a tým, že vy budete pri prezidentovi, máte istotu, že na vás nesiahnu ani prstom."
"Kvôli čomu presne by do mňa šprtali, ha? Lebo to "povýšenie" je úplne na smiech vzhľadom k tomu, že nielen v tejto ale aj v ďalších základniach sú oveľa lepší a schopnejší ľudia, a predsa im nejde nikto po krku." Zavrčala som. To má byť tá láskavosť? Ďakujem veľmi pekne. Naschvál som ignorovala ľudí, aby prestali sa starať do môjho života, a prosím, tu mi idú po krku.
"Budem stručný, keďže určite viete začiatky Ice-u. Lenže ako to býva vo svete, prezidenti snažia sa predĺžiť vojnu, hlavne kvôli peniazom a moci, ktorá s nimi plynie. Ak chceme mať vojnu pod palcom, musíme vynájsť dosť dobrý stroj, ktorý môžeme použiť. To sa nám zatiaľ darí, no z vojny ide najviac peňazí, a tak tým, že ste prišli na bojisko vy, vojna by skončila skôr ako sa plánovalo. Preto nesmiete ďalej bojovať," vysvetlil mi.
"To mám akože zavrieť zobák a hrabať sa v papieroch zavretá medzi 4 stenami ako nejaký blázon? Prepáčte, ale išla som do Ice-u s tým, že idem bojovať, nie pečiatkovať nejaké dokumenty, ktoré nikto nepotrebuje a len zavadzajú! Tým, že ma odstavíte, si myslíte, že predĺžite vojnu? Nie, sú ľudia, ktorí tú vojnu nepotrebujú, jediné, kvôli čomu prišli, bola pomsta. Budú bojovať ešte viacej, lebo ak teraz videli, že sa dá zvíťaziť v boji, tak viac a viac budú na sebe makať." Presviedčala som ho. Nech si nemyslí, že som tak naivná, aby som uverila jeho lichôtkam.
"Lisa má pravdu. Možno väčšina ľudí nie je tak silných ako ona, no ak ich niečo bude hnať do boja, tak to bude nádej a hnev. Nádej, že sa to dá vyhrať, a hnev, že im Mist zobral niekoho blízkeho." Vstúpil do toho Mike.


To by bolo, ak by vám niečo nedávalo zmysel, môže sa stať, lebo som to prerobila a je totrochu viac iné ež mám v zošite, kde to píšem :)
Lucy-chan
 

1 person judged this article.

Comments

1 Shandris Shandris | Web | 15. august 2016 at 23:04 | React

Ahoj ta hra je aj na PC aspon ja som hrala PC a je aj v CZ no a co sa tyka postavy ak chces Belladonnu musis mi o nej povedat co najviac lebo ju neznam :D a asi by bolo lepsie keby si ju vymyslis podla seba povahovo alebo tak je to vlastne jedno :D len potrebujem viac popisu a tak, rozhodni sa pisala som ze moze byt aj ine anime aj ked by som bola rada za bleach ale prisposobim sa :D ked tak mi daj vediet ci Grimm alebo Bella + ak ona tak popis potrebujem :D

2 nami-a-yuki nami-a-yuki | 3. september 2016 at 14:37 | React

Nami: Som hrozná! Čítala som to asi dva dni potom, čo si to pridala, ale keďže  počítač odmietal spolupracovať, nemala som na nič náladu.
Ale teraz sa rozhodol, že nebude robiť debiliny a ja konečne napíšem komentár.
Kapitola sa mi veľmi páčila a teším sa na ďalšiu kapitolu!

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement