Ice Flower, 8.kapitola

28. march 2016 at 12:18 | Lucy-chan |  "Zo života" aneb nie-anime poviedky
Čaute :D Prajem Veselú Veľkú noc a veľa olievačov :D :D :D ja som odrbala systém a nikto ma nepríde oliať :D :D až na bratranca, ktorý to stihol ešte o pol deviatej ráno... a u babky ma čaká dedkova úžasná voňavka... no čo už :D Užite si :D

8.KAPITOLA



Veľmi silné svetlo mi bliklo do očí, načo samozrejme som si chcela zakryť tvár. Ale nemohla som.
"Slečna... Vy ste už hore?" ozvalo sa sprava, ale keď som chcela pohnúť hlavou, ani to som nemohla. Ničím, len očami som mohla kývať a žmurkať. "Och, skvelé, šéf bude nadšený, že ste sa prebudili," nadšene ďalej štebotala a stisla tlačidlo nad mojou posteľou. O pár sekúnd na to sem vošiel veliteľ Hory a za ním chlap, čo som ho v živote nevidela.
"Strassfordová?!" zahrmel, nezvyk naňho, pretože inak je stále celkom milý. No aj keby som chcela, nemohla som ústa ani otvoriť, nieto rozprávať. "Isto sa pýtate, prečo ste tak nečakane odpadli na bojisku, ale to sa pýtajte lekára, nie mňa." No nie, génius, bola som strelená do-... Počkať... Neviem kam, ale pýta sa prečo?
"Áno, sčasti ste boli postrelená, nielen ostrým nábojom súpera, ale aj uspávacím." Vysvetlil, keď uvidel prekvapenie na mojej tvári, ktoré sa neskôr zmenilo na zúrivosť. Nemohla som pohnúť ani brvou na tvári, ale zato moje oči vyžarovali obrovský hnev. Teraz viem, že to nebol len nepriateľ, kto ma postrelil, ale aj oni. 'Rodina'.
"Nepozeraj sa tak na mňa, Strassfordová, bola si preťažená a urobili sme to pre tvoje dobro," zvraštil obočie.
Preťažená? Pre moje dobro?! Čo ty vieš o mojom dobre! Choďte všetci do riti, každý jeden! Si azda robia zo mňa srandu! Hodiny, dni, roky som drela, aby som bola tým, kým som teraz, a oni mi povedia, aby som stiahla chvost a...! Čo...? Keď sme už mohli vyhrať vojnu, oni sa rozhodli ustúpiť?!
"Teraz k veci - predstavujem vám vášho asistenta, Christophera Kleniaryho. Bude vám pomáhať v zdokonaľovaní administratívnych povinností. Blahoželám k povýšeniu, zástupkyňa prezidenta." S týmto odišiel.
Č-čože?! Z-Zástupkyňa prezidenta?! Tak toto už prestrelili! Toto nemali robiť! Neviem, čo tým chcú dosiahnúť, ale nech s tým okamžite prestanú! Som síce dobrou vojačkou, ale nie som bábkou, ktorá sa vyhodí, len aby nezavadzala v pláne. Tým, že ma presadili z terénu do kresla urobili obrovskú chybu. Obrovskú.
Ten asistent, Kleniary, ostal. Sedí vedľa mňa a pozerá sa na mňa, akoby som bola ôsmy div sveta. Ani sa nechystá tak skoro odísť, ako vidím. Absolútne neviem, čo teraz robiť... Nestačí, že ma celá základňa nenávidí a ohovára za veci, ktoré som v živote neurobila, teraz ešte prileje olej do ohňa sám 'pán prezident' tým, že ma šupne do kancelárie vedľa jeho. Vôbec z toho nebudú dôsledky, už to vidím.
Potrebujem sa odtiaľto dostať preč. Nemôžem sa hýbať, čo trochu potrvá, ale musím vidieť aspoň Mika.. A aj Barbaru. Oni mi môžu pomôcť, ako jediní, z tejto šlamastiky.
Západ slnka by sa dal považovať za najkrajšiu časť dňa, keby nezapadal nad krvavým poľom plným mŕtvol z bojiska, ktoré ešte nestihli upratať. Bitku sme vyhrali, ale vojnu ani zďaleka.
Sedela som opretá o vankúš a čakala, kedy sa mi vráti cit do nôh, aby som mohla konečne stade odísť.
"Pustite ma dnu!" zareval niekto spred dverí ošetrovne.
"A-.. nem...p..tiť..." počula som útržky vety ošetrovateľky.
"Mne je to tak u riti! Pusti ma dnu! Hneď!" kričal a mne sa zdal ten hlas povedomý.
"Zavol... ochr...!"
"Mne je to fuk! Pustite ma tam, inak rozrazím dvere a vás s nimi! A vtedy mi bude jedno, aké to bude mať dôsledky!" vyhrážal sa. Mike.
"Pane, nemôžem vás pustiť, je to nariadenie prezidenta!" už aj ona zvýšila hlas.
"Môžem na to zvysoka kašľať!" odvrkol a rozbil dvere.
"Lisa!" hodil sa mi okolo krku a ja som ho objala späť. "Čo ti to tu robili? Ukáž, pozriem sa," začal ma ošmatrávať, až som si myslela, že mu jednu vlepím za obťažovanie. Ale len čo sa dotkol nohy, stuhol. Ja som stále nič necítila, takže to muselo byť niečo naozaj zlé. Odkryl perinu a vtedy som stuhla aj ja. Celé nohy som mala pokryté železom, akoby to ani neboli moje nohy. Naozaj som si myslela, že mi ich amputovali a toto sú nejaké kovové náhrady. Mike mi začal chytať vnútornú stranu stehna, akoby tam niečo hľadal. A aj našiel. Odistil nejaké zámky ako z trezora a otvoril mi železnú 'nohu' ako veko.
Našťastieto už boli moje živé stehná, akurát... Spálené.
"To nie je možné... Na bojisku nehorelo! Vojavi zdrhli hneď, ako Smoksa zabili!" mumlal s rukou pred ústami a odisťoval ostatné zámky. Celé nohy som mala spálené, červené a opuchnuté. Ihneď mi dal prečo tie železné obruče z nôh a mne sa pomaly začal vracať cit do nich. A potom som skoro vykríkla od bolesti. Bola to obrovská bolesť, akoby ma niekto ťahal z kože a zároveň pukal všetky kosti, a ja som bola radšej ticho a zatínala zuby, takže to vyznelo ako skučanie psa. Mike položil ruku pod stehnáa druhú na môj chrbát a zdvihol ma. Už som nevydržala ďalej potláčať vzlyky od bolesti a rozplakala som sa mu na ramene. Po 7 rokoch plačem... Zaborila som tvár do jeho krku, aby ma ostatní v ošetrovni nevideli - ďakujem za jeho dlhšie vlasy, čo mi prekrývali ruky, keď na zdvihol a ja som objala okolo krku. Zamieril k sprchám.
"Môžeš stáť?" spýtal sa, keď ma vkladal do sprchy.
"Myslím, že je to hlúpa otázka..." utierala som si tvár od sĺz.
"Dobre," položil ma na stolček pre starších a nevládnych vojakov, ktorí vyzeral ako nočník a vyrovnal mi nohy. "Daj si vyššie tú košeľu, upozorňujem, bude to štípať a bolieť."
"Čo-Áááá-!" zahryzla som si do ruky a ani nemukla. Pustil studenú sprchu, samozrejme, pomaly, ale aj tak to vo mne vyvolávalo pocity akoby mi naozaj znova niekto pálil nohy. Chytila som mu rameno a zaťala nechty, načo sykol, ale nechal ma. Pomaly mi obmýval nohy studenou vodou a zápal sa trošku zmenšoval, rovnako aj bolesť..
O pár sekúnd na to prišiel Hory, ten nový Kleniary, hlavný ošetrovateľ a samotný prezident. Teraz zrazu má čas, čo? Všetkým som chcela v tej chvíli odťať hlavu, všetkým!
"Čo tu robíte Wockiewicz?!" zahrmel hlas veliteľa, ale Mike ho zvysoka ignoroval. "Hovorím s vami, čo ste hluchý?!" priblížil sa k nám, ale malo to opačný vplyv, než chcel vyvola. Zúrivosť.
"Čo tu robím?! Čo ste slepý?!"
"Neodvrávaj, Wockiewicz, a mazaj odtiaľto! Nemáš tu čo robiť!"
"S radosťou, ale iba ak Lisa pôjde so mnou!" nedal sa Mike.
"Vojačka Strassfordová ostane v ošetrovni, kde sa o ňu dobre postarajú! Odchod! Hneď!" veliteľ pomaly, ale isto strácal nervy.
"Aby z nej urobili ražniči? Alebo ju rovno upálili?! Tak to teda nie!"
"Aké ražniči? Je to štandardný postup pri operácii-"
"Mi nechcite nahovoriť, že TOTO je štandardný postup! To každý vojak musel dať nohy do toho divného solárka, kde sa mu upečú nohy?! Snáď si zo mňa robíte zlý vtip!" vybuchol.
"Wockiewicz, ihneď opustite túto miestnosť, inak vás vyhodím z Ice-u!" zahrmel prezident. Mike ho prebodol pohľadom.
"Mike, choď, budem v poriadku.." pokúšala som sa ho z tejto šlamastiky vysekať. Nechcem, aby ho vyhodili z Ice-u, to by som tu už nikoho nemala. Pozrel na mňa s VEĽKÝM nesúhlasom a odišiel. Predtým ešte poslal chlapom dosť nahnevané a zabijácke pohľady.
"Konečne, myslel som, že ho odtiaľ nedostaneme a museli by sme s ním vykonať krátky proces." Zamrmlal Hory. Takého ho absolútne nespoznávam,
"A teraz sa postaráme o vás," s úsmevom hodným hollywoodskeho zubára sa usmial ošetrovateľ.
"Skúsite sa ma dotknúť, niektorý z vás, a budete ľutovať, že ste ma vôbec poznali...!" chytila som jeho ruku, keď sa ma snažil zdvihnúť. Už som toho mala dosť! Po boji boli všetci ako vymenení. Niečo sa tu stalo.
"Vojačka Strassfordová!" zahrmel veliteľ s vypúlenými očami.
"Žiadne také, páni! Chcem vysvetlenia! A chcem ich hneď, nie o pár hodín, dní, ale hneď!" zdôraznila som posledné slovo. "Inak sa odtiaľto nepohneme.."
"To sa nepohnete ani tak, nohy máte popálené a zlomené, keby vám ten vojak nezložil železnú sadru, mohli by ste byť na dobrej ceste k skorému vyliečeniu. Ale takto sa to ešte zhoršilo.." prehovoril ošetrovateľ. Už ti aj tak verím... Tak určite!
"Slečna Strassfordová, mali by ste vedieť, že tento úraz sa vám stal na bojisku počas požiaru, k tomu ešte ste boli postrelená nielen naším nábojom, ale aj súperovým, čo skomplikovalo celú situáciu. Chceli sme vás uspať kvôli preťaženiu organizmu, keďže ste v poslednej dobre vyzerali dosť vyčerpane, na to boj so silným protivníkom...Nemali sme na výber, nesúhlasili by ste s dovolenkou, tak sme ju museli vynútiť." Snažil sa vysvetliť situáciu, ale už im neverím. Mike mumlal svoje a poznám ho dosť nato, aby som vedela, kedy hovorí pravdu a kedy si zo mňa uťahuje. Žiaden požiar, iba ústup Mistu, veľmi rýchly, no aj tak. Preťaženie organizmu? Pekná rozprávka, tú nech si založí Sorano do denníčka na výhovorky, možno sa mu zíde, ale nech na mňa nechodia s týmito rečičkami!
"Nechceli sme, aby vás niekto behom boja zabil, ste veľmi cenným článkom armády." Pfff- Nebuďte smiešni! Aby ma nepriateľ nezabil? A tým, že na mňa vystrelíte uspávaciu šípku v polovici súboja to akože zachráni alebo čo?! To sú až takí idioti?! Alebo nechcú, aby som sa zobudila?!
"Zasiahla vás najprv ozajstná strela, a pri vedomí prúdi krv rýchlejšie, tak sme vás zároveň zachránili aj tým, že sme uspávacou šípkou spomalili prúd krvi a preto ste nevykrvácali, kým stihla dôjsť záchranná služba. No zastihol vás oheň, čomu sme nedokázali zabrániť." Nedal sa ošetrovateľ. Len tak ďalej, kecaj si, kecaj, ale neprehovoríš ma. Po zranení by som sa určite stiahla aj sama, nie som až taká sprostá ani slepá, aby som bojovala naďalej a nechala sa zabiť. Prípadne by ku mne prišiel Mike alebo Barbara, nepotrebovala som nijakú podrbanú šípku! To ma mohli rovno ovaliť palicou pred všetkými, veľký rozdiel by to nebol!
"Dobre, vojačka Strassfordová, teraz vás prenesieme na lôžko a pripevníme vám liečebný prístroj doktora Milania. Je veľmi dobrý, sám mi vyliečil popáleniny tretieho stupňa!" ozval sa prezident. To, že mlčím, neznamená, že ste ma presvedčili, to ani zďaleka. Liečebný prístroj bez mena? Veľmi dôveryhodné, čo poviem...
Kleniary ma zodvihol, načo som zaťala zuby, tie popáleniny nehorázne boleli, aj po sprche. Položil ma na lôžko a ošetrovateľ mi znova nasadil tie veci na nohy. Pomaly mi začali znecitlivievať, až napokon odumreli. Nemohla som nimi pohnúť, nič. Teraz viem, ako to majú tí, ktorí ochrnuli od pása nadol, alebo majú amputované nohy. Hrozne.
Keď odchádzali z ošetrovne, Hory, Kleniary a 'prezident' si niečo šepkali s ošetrovateľom, potichu, aby som nepočula, ale bolo im to figu platné. Teraz som skutočne pocítila ľadovú podstatu Ice-u.

"Bernioli, Strassfordová nesmie vstať z tej postele, vie toho priveľa. Vieš, čo máš robiť."
 

2 people judged this article.

Comments

1 Shandris Shandris | Web | 28. march 2016 at 20:51 | React

Ahoj ti draci jeden je taky modry vesmirny v podstate si trafila farbu:D a Druheho som si predstavovala cierneho alebo skor farby tmavsieho odtienu takze i fialova farba by bola zaujimava :D No ja som nijak zvlastne nezazila tento den, zopar rodinnych clenov doslo a END :D Takze som ostala sucha akurat smrdim vsetkymi moznými parfenmi xD Zvysok dna som stravila pri PC a jo pozrela som si Kung-Fu Pandu 3 :D A ty si ako prezivala tento den?:D

2 Shandris Shandris | Web | 30. march 2016 at 20:31 | React

Tak to si mala celkom aktivny den :D Aspon v porovnani so mnou ale vidis to, niekto nas pride vysibat osmradi nas vonavkou okupe vodou a my mu za to este i zaplatime, ponukneme cokoladu a dame stusku, kde to ten svet speje?:D:D Niekedy musime zahrat spolu Lolko :D Co povis?:D Bola skvela ta Kung-fu Panda, urcite doporucujem pozriet, dobre som sa nasmiala :D A konecne som pochopila preco "draci bojovnik" :D

3 nami-a-yuki nami-a-yuki | Web | 2. april 2016 at 22:05 | React

Nami: Tá posledná veta, nepáči sa mi. Chcú ju zabiť či čo? No nič, asi si budem musieť počkať. Teším sa na ďalšiu kapitolu

Ps. Kedy pridáš ďalšiu kapitolu legends? Hrozne sa na to teším ;-)

4 Noe Noe | Email | Web | 24. april 2016 at 13:43 | React

No, tak toto je sakra milé od nich. Jebnú ju na posteľ a nad papiere lebo vie veľa. Vôbec to nie je nápadné, ani najmenej.
Akože som trochu vypadla z kontexu, ale nevadí a ešte som sa k tomu dostala aj takto neskoro, bože... som hrozná, ja viem... V každom prípade som zvedavá na pokračovanie :)

5 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 30. april 2016 at 19:25 | React

Vau, no nevyzerá to s ňou dobre a tá posledná veta to bolo úplne strašidelné. Dúfam, že sa z toho nejako dostane lebo to s ňou skončí zle, som zvedavá na pokračovanie :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement