Cold Heart, 6.kapitola

30. december 2015 at 19:35 | Lucy-chan |  Anime poviedky
Už bolo to dávnejšie, keď som ttu pridávala poviedku :D vlastne, Cantarellu skoro nikto nečíta, takže asi.. nebudem ju naďalej prekladať. .....
.....
....
Áno, som na častiach, ktoré nechcem prekladať. Tie časti.

6. KAPITOLA



Nepokojne som sa pomrvila. Bola mi obrovská zima, aj keď v tej nemocnici už topili, síce bol len október. Otvorila som oči, úplne istá, že už nezaspím. Okolo mojej postele boli 3 postavy. Už som chcela skričať, ale všimla som si knihu u jednej postavy. John. A tipujem, že vedľa neho boli Yasu a Madoka.
Uľavene som si vydýchla. Pozrela som sa na hodiny. Pol dvanástej. Len? Išla som spať o desiatej.
Zrazu sa moje nohy dali do pohybu. Skopla som perinu a postavila sa. Čo sa to deje?! Nechcem vstať!
"John! Yasu!" chcela som zakričať, ale z úst sa mi vydralo niečo ako zachrčanie. Čože?! Ani hovoriť, ani ovládať svoje telo? Pripomenulo mi to ten strašný prípad s Uradom, kedy som bola unesená a podrezaná. Presne.... Ako teraz... Ale Urado sa nemohol vrátiť! Ani som ho nevidela s tými duchmi. No je dosť možné, že sa schováva.
Moje nohy sa pohli sami od seba k oknu. Za ním stál akýsi človek. Vznášal sa alebo visel vo vzduchu, moja izba je mimochodom na druhom poschodí. Kývol rukou, aby som k nemu prišla. Dotkla som sa okna a otvorila ho. Nie...!
Postavila som sa na parapet a duch prišiel ku mne. Veľmi mi to pripomínalo scénu z anime Shiki, ktoré ma Yasu donútil pozerať. Nemohla som urobiť nič, len kývať očami.
"Výborne, Cecile. Teraz poď, poď so mnou." Mal príjemný hlas, napriek jeho výzoru a psychopatickému úsmevu.
'Nie!Nie!' "Áno, idem." A skočila som.
Zobudila som sa s krikom a znova ma niekto udrel. Bola to Ayako.
"A-Ayako? Čo tu robíš?" Nič nepovedala, len sa usmiala. Divné. Ayako by bola celá bez seba, keby som sa zobudila s krikom. John, Yasu a Madoka spali. Spali? Niečo tu nehrá.... Ayako by tu nemala byť. Vôbec.
"Rin! Pyo! To! Sha! Kai! Jin! Retsu! Zai! Zen!" Ayako skričala, skôr zrevala, pretože to pripomínalo zmučeného leva. Z Ayako začali stúpať čierne pary, až nakoniec zmizla. Namiesto nej zu bol veľmi známy duch.
"Urado?!"
Zobudila som sa do veľmi studenej izby. Nado mnou stál ten tučný chlap. Znova pripútaná o rúry. Čo sa to deje?! Asi som sa zbláznila. Čo je sen a čo realita?
"She's the new one. We could get much more money from her father. The golden mine is right in front of us!" zvýskla čiernovlasá žena a objala toho tučka.
"I don't think so… I've never seen her with that old man. She's not even his relative, daughter at all. I've never seen her anywhere in this town." Zamračil sa. Za ním bolo zrkadlo a v ňom môj odraz. Ešte aj v nemocničnom kimone.
"But I saw her with HIM! Famous Martin Davis!" Davis? Martin Davis? Veď to je Naruov nevlastný otec! Čo majú tí ľudia spoločné sDavisovými?!
"More problems! You're so stupid! Why did you kidnapped HER! Of all people, Davis's are the last I want to involve with! They are psychists!" skričal na ňu.
"I didn't-"
"What! Didn't know?! Right now you said his name! Why didn't you kidnapped his sons, too?! Jesus, you're so stupid!" Znovu som sa pozrela do zrkadla. Bola tam malá Mai Taniyama. Asi 5-ročná. 'To nie je možné!'
"Mai, zobuď sa! Máme prípad v kapse! Ideme domov!" zahučal mi Bou-san do ucha. Splašene som otvorila oči a rozhliadla sa okolo seba. Rýchlo som dýchala. Hodiny? 10:39 doobeda. Panikárim. Všetko je v poriadku. Okolo mňa bol celý tím a udivene na mňa zízal.
"Mai, si v poriadku?" spýtala sa opatrne Masako. Spomalil sa mi dych a upokojila som sa.
"Už hej," položila som si ruku na srdce. Stále splašene bilo.
"Mai... Bol to sen?" Sadla si ku mne Ayako.
"Už ani neviem, čo bol sen a čo fantázia." Všetci na mňa pozreli, zamrazení, vystrašení, prekvapení. "Dnešnú noc sa mi snívali 3 sny. Všetky boli divné. Prvý bol o nejakom dievčati menom Cecile, ktoré sa zobudilo, lebo videlo za oknom nejakého psychopata, ktorý jej bol známy. V druhom sme si bola ty, Ayako, a aj John, Yasu a Madoka, ale oni spali vzadu v izbe. Potom si sa zmenila na Urada. A v treťom-"
"Na Urada?!" zhrozili sa všetci.
"Hej, Urado, ktorý mal byť už dávno preč."
"Už viem, prečo mi piješ krv! Si upírka, akurát vyzeráš ako ježibaba!" ozval sa Bou-san na Ayako, v ktorej kypela krv.
"Ticho! Čo sa stalo v 3. sne?" prerušil ich Naru.
"V treťom sne som bola unesená tými duchmi, čo strašili Takumana. Akurát... To ti musím povedať osobne, Naru. Neviem, či je to pravda alebo nie." Trochu sa zamračil.
"Všetci hneď teraz za dvere a žiadne načúvanie." Ostatní odišli, aj keď s frflaním.
"Mal si niekedy sestru?" opýtala som sa ho priamo, načo som dostala aj takú reakciu.
"Prosím?" zúžil oči a zamračil sa.
"Mala som sen s tými duchmi, čo teraz ste oslobodili. Bol tam ten chlap a aj žena. Uniesli ma, ale nie ako nejakú obeť niekoho, kto tam zomrel. Bola som to ja, ako dieťa. Uniesli ma a ja si nič nepamätám. Ale to nie je to, čo som s tebou chcela. Hovorili o tvojom otcovi. Niečo o tom, že dostanú od neho výkupné za mňa, aj keď absolútne nič nemám s tvojou rodinou spoločné. Ako je to možné? Nikdy predtým som ťa nevidela, to by som si pamätala."
"Môže to byť len prelud, fantázia, ktorú si spomínala."
"Na fantáziu to bolo však príliš skutočné. Všetky tri sny. Ako prípad s Uradom." Vzdychla som unavene. "Je to čím ďalej tým horšie."
"Čo je horšie?"
"Tie sny. Už sa na to nepozerám len z diaľky s Genom alebo raz za čas ako tá osoba. Teraz stále prežívam tie sny na vlastnej koži."
"To je to, čo si pred ostatnými u Takumana nechcela povedať?"
"Nechcela som to povedať vôbec, ale okolnosti ma donútili," prepichla som ho pohľadom.
"A myslím si, že ešte máš toho veľa povedať," prekrížil si ruky na hrudi.
"Okrem príliš živých snov a silnejšej mantre? Nič."
"Predo mnou to neutajíš, vieš o tom."
"Nemám čo utajovať, všetko vieš." Je až príliš neodbytný. Bude problém!
"Aj o istých schopnostiach, ktoré máte so slečnou Hara spoločné?"
"Neviem, či máme niečo spoločné, ale keď myslíš... Nemienim sa teraz s tebou hádať, nemám na to ani náladu, ani čas." Chytila som si čelo, ktoré bolo poriadne horúce. "Ako ste vlastne vyriešili ten prípad?"
"Podobne ako pred piatimi rokmi tú školu."
"Ešte sa aj uraz. Bože, Naru, čo sa s tebou za tých päť rokov stalo?"
"Ľudia sa menia," povedal pokojne.
"To určite. Niektorí sa stanú z inteligentov blbci."
"Mai!" Bol podráždený. Jeho vina. Nemal si so mnou začať. Už nie som to 16-ročné hlúpe dievča, ktoré za ním doliezalo.
"Čo chceš? Sám si povedal, že ľudia sa menia, tak znášaj následky." Som akási drzá...
"Dávaj pozor na to, čo hovoríš, ešte stále som tvoj nadriadený."
Vstala som z postele a odišla z izby.
"Mai, kam ideš?" ozvala sa Ayako, keď som urobila prvý krok na chodbu.
"Mohli by ste zájsť po doktora? Chcem, aby ma prepustil. A aby mi dali oblečenie."
"Oblečenie je na stoličke. A prepúšťací list sme tiež vybavili," vyškeril sa Bou-san.
"Dúfam, že nie ako minule," pražila som ho pohľadom. Spomenula som si na jeho 'vybavovanie' alebo inak vyhrážanie sestričkám a doktorom, aby ma pustili, inak...! No, povedzme, že nič príjemné. A zakázali nám vstup do nemocnice.
"Nič, naozaj," zdvihol ruky, akoby som naňho mierila zbraňou.
"Dobre," otočila som sa a vošla naspäť do izby.
"Von, idem sa prez- Naru!" pribehla som k nemu, lebo ležal na zemi a sťažka dýchal, bol k tomu v bezvedomí.
"Lin! Madoka! Naru odpadol a... Nemyslím, že z nedostatku vody," vyšla som z izby a zavolala ich k sebe, ale aby nikto nepočul, o čom je reč. Bou-san na mňa čudne pozeral.
"Mai, hlavne nevolaj doktora," pozrel na mňa Lin, keď vošiel do miestnosti.
"Prečo?Veď-"
"Nevolaj ho. Nie je to nič, čo by sme nemohli zvládnuť. A oni by s ním beztak nič neurobili. Len by mu to zhoršili," presviedčala ma Madoka.
"Jasné, nevolaj doktora, keď človeku ide o život. Ste fakt vtipní, ľudia," zavrčala som.
" Naozaj, hovorím, nevolaj ho. Len to zhoršíš."
"Ak zomrie, neželajte si ma," precedila som cez zuby a odišla.
"Mai, prečo ideš preč? Veď nie si ani prezlečená," vrhla sa na mňa Ayako.
"Chápem, že chceš skúsiť modeling, ale myslím, že s nemocničnou róbou 'Odhalený zadok' na to ideš nesprávne," vtipkoval Yasu. Až teraz som si uvedomila, že nemám na sebe nemocničné kimono, ale tú smiešnu papierovú plachtu.
"To ste mi nemohli povedať aj skôr?!" vybuchla som.
"Vravel som ti, že už je v poriadku," ozval sa Bou-san k Ayako, ktorá mu podala 3000 yenov. (cca 22 €)
"Vy ste sa stihli ešte aj staviť? O čo?" neveriaco som krútila hlavou.
"Či budeš mať traumu alebo budeš vyliečená. Ja som bol za to druhé," počítal si Monk peniaze.
"Toľko k rodičovskej láske," zamrmlala som.
"Mai, môžeš vojsť," ozval sa Lin.
"Čo sa stalo?" spýtala sa Masako. Bolo dosť čudné, že nevošla dovnútra, aby to zistila sama.
"Rozbila sa váza a nechceli sme, aby sa Mai porezala, keď by odchádzala."
"Nebolo počuť žiaden hluk," zdvihla obočie Ayako.
"Tieto steny sú sčasti hlukotesné, aby nevyrušovali pacientov," s rovnakým výrazom ju odbil Lin.
Vošla som do izby a obaja odišli. Dnu ostal len Naru, ležal na posteli a spal, aspoň sa mi teda zdalo, že spal. Pomaly som podišla k stoličke, kde som mala veci a dúfajúc, aby sa hneď neprebudil, som sa začala prezliekať. Lenže s mojim legendárnym šťastím sa Naru hneď prebudil a obzeral po izbe. Síce som stála k nemu chrbtom, predsa som mala na sebe len nohavičky... Keď som už-už chcela skričať, premohla som sa a ostala ticho.
"Mohol by si sa otočiť? Chcem sa prezliecť."
Nič nepovedal, len vstal z postele a mieril k dverám, no len čo počul zvuky, hlasy SPR, zastal. "Obleč sa a vyjdi prvá, prídem k nim neskôr. Nemôžu nás vidieť spolu v jednej miestnosti, hlavne teraz, keď si im povedala-"
"Fajn, chápem, Naru. Bude to minúta."
A Naozaj, do minúty som bola oblečená a vyšla som von. Lin vošiel po mne do izby, vyhovárajúc ostatným, že skontrolovať, či niečo nezabudol a máme ísť napred.
"Tak poďme, navyše, mám hlad," zahovorila som ich.
"A kde je Naru?" zamyslel sa Monk.
"Išiel na toaletu," vecne prehodila Mori-san, akoby to bola najbežnejšia vec pre neho. Monk iba pokrčil plecami a išli sme do dodávky.
"Ale ja som naozaj hladnáááá," zamraučala som v dodávke, na čo všetkých vystrelo. Nenávidia, keď začnem nad niečím mraučať, lebo ich to doháňa k šialenstvu.
-NARU-
"Čo som povedal o Qigongu?! Nemáš ho používať! Čo si urobil?! Použil si ho! Viem, že si mal aj tréning, ale ešte nie si dosť silný, aby si ho úplne ovládal! Nemáš protipól, Naru," znel ustarostene. Nemám Gena, to chcel povedať. Dokázal premeniť moju negatívnu energiu na pozitívnu, tým pádom sa mi nič nestalo, keď som silu použil, Mohol by som ju používať nonstop.
"Situácia si to vyžadovala."
"Mohol si kľudne nechať celé toto divadlo na mne! Hitogaty by stačili a shiki tiež!" znel veľmi nahnevane. "Si síce dospelý, ale stále ťa mám na starosti," dodal pokojnejšie.
"To nemusíš," musel som to povedať trochu ostrejšie, než som mal v úmysle, lebo Lin znova vybuchol.
"Jasné, ale ešte nemáš úplnú kontrolu nad svojími schopnosťami! Máš nejakú kontrolu, ale tá stačí len na obranu pred dušami. Druhá rana ťa prizabije a tretiu ani neuvidíš a budeš pod fialkami!"
"Nezabije ma!"
"Prestaň byť tvrdohlavý! Aspoň si priznaj, že ťa tie schopnosti zabíjajú! Pokiaľ nenájdeme tú osobu, ktorá by mohla byť podobná Genovi, máš zákaz používať svoju PK(psychokinéza)!" skončil Lin. Na odpor som mohol zabudnúť, všetko hlásil otcovi, ktorý mu už nakázal, čo má som mnou robiť.

A ešte je tu Mai, ktorá skrýva určite viacej tajomstiev, než len 'reálnejšie sny a silnejšia mantra'. Len prečo mi to nechce povedať?
 

6 people judged this article.

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement