Ice Flower, 5. kapitola

31. july 2015 at 21:49 | Lucy-chan |  "Zo života" aneb nie-anime poviedky
Hm.... ako to teraz urobiť tak, aby ste ma nezabili za neaktivitu.... Viem, mala som najprv vám oznámiť, že nachvíľu nebudem pridávať poviedky, kvôli škole, potom začali prázdniny a keď som chcela dať KONEČNE na blog MANGU, môj posraný SKENER MI NEIDE!!!! Joj, ako by som nadávala! Neide mi naskenovať do tohto nb, ani do ocovho, skúšala som aj do bráškovho počítača... NIČ! AAAAARRRGGHHHH!!! Fotky sú nahovno, keď ešte chcem vkladať text do okienok v mange.... A úprimne, na fotkách by ste sotva niečo videli, lebo moje skilly s foťákom, sú povedzme, že bieda...
ale ako ospravedlnenie, nech sa páči, poviedka, snáď sa mi podarí ukočírovať teraz už blog do podoby, kedy budem aspoň raz týždenne niečo pridávať :)

5.KAPITOLA


Zaznel zvukový signál a až vtedy som mohla poľaviť pozornosť a dala si dole šatku.
"A-Ako..."
Mike sa viacej uškŕňal na Gabriela. "Naučíš sa," potom ukázal na mňa prstom, "A ty, ako to, že si hneď na začiatok dávaš smrteľný terč?!"
"Tie ostatné sú už hračka, iba by som s nimi strácala čas," odvetila som mu vecným tónom.
"Ten chalan na teba pozeral ako vyplašené morča! - Sorry, ale vyzeral si tak." Asi nás už ani neregistroval, taký bol mimo.
"Ty bež, ešte si nemal ani obyčajnú rozcvičku."
"Tým myslíš mučiareň."
"Načo si sem vlastne išiel, keď sa na všetko sťažuješ?!"
"Niekto na teba musí dávať pozor," uškrnul sa, čo vo mne rozbúrilo ľadovú sopku.
"Čože?!" prepichla som ho pohľadom, ale to už bežal za svojim veliteľom do zástupu.
"Fajn, my začneme od začiatku. Skúsime nožíky, potom dýky, s tým, čo ti pôjde lepšie, budeme trénovať. OK?"
"O-ok." Vysúkal zo seba.
Postavila som sa k nemu a dala mu do rúk nože. "Hádzal si niekedy nožmi alebo dýkami, prípadne niečím iným?"
"Nie."
"Dobre. Začneme od postoja. Keďže si začiatočník, postav sa bokom k terču. Aspoň šípky si musel hádzať, nie?"
"Nie, celý čas som študoval za lekára." Ále čo, tak teda doktor.... Skvelé...
"Fajn, tak sa postav bokom a ruku s nožíkom daj do pravého uhla. Nôž chyť za čepeľ." Urobil, čo som mu povedala a hodil. Terč pre začiatočníkov mal polomer meter, od nás vzdialený asi 20 metrov, ale mal by sa trafiť. Nôž sa zapichol asi 10 cm od stredu.
"Veľmi dobré. Naozaj si nikdy ničím nevrhal?" pochybovačne som naňho pozrela.
"Naozaj nie. Asi len viete tú správnu techniku."
Úprimne, nemala som ani šajnu, či mám nejakú techniku vôbec, nie to ešte či správnu. Tá, čo ma zaúčala, bola otravná a neschopná. Robila som to tak, ako som to cítila, že by to mohlo vyjsť. Skúšala som to dovtedy, pokým som sa nevedela trafiť do stredu zakaždým.
"Zatiaľ budeme cvičiť len tento spôsob. Potom prejdeme aj na iný postup."
"Aký iný postup?" začudoval sa. Snáď si nemyslí, že bude niekde z diaľky hádzať šípky?
"Na bojisku nebudeš mať čas sa postaviť do tohto postoja. Budeš musieť v sekunde, ako si tam, vybrať nôž alebo dýku a hádzať ich. Presne. Nebudeš mať tam čas na nič. Buď zabiješ ty, alebo to budeš ty, ktorý bude na zemi v krvi. Časom sa naučíš aj z hocijakej polohy, postoja, diaľky. Teraz stačí, aby si sa trafil do cieľa odkiaľkoľvek, kam ťa postavím za menej než 2 sekundy."
"Za koľko?" vyvalil na mňa oči. Ešte nevie, že bude sekať hrdlá zblízka.
"Menej ako 2 sekundy. Znie to hrozne, v praxi to však nie je také strašné. Ani si nevšimneš. Strieľaj znova." Opäť sa postaví, ako som mu predtým povedala a hodil. K stredu chýbalo nejakých 5 cm.
"Znova!" Hodil. Trafil sa do čierneho, ale mne to nestačí. Nesmie si zvykať, že ak sa trafí len do toho, že to stačí. Nie. Základom úspechu je presnosť, rýchlosť a na bojisku aj ohybnosť. Presnosť nie len taká, že trafím sa do pleca, tak snáď vykrváca. Nie. Presne do srdca, aorty, hlavnej cievy. Ako lekár by to mal vedieť.
"Ešte raz!" Takto sme to skúšali, pokiaľ sa zakaždým nevedel trafiť presne do stredu z miesta, kde stál. Presne. Potom som ho postavila bližšie, ďalej, nabok. Trafil sa.
"Zaujímavé... Asi dýkou ti to už až tak dobre nepôjde, či skúsime?" Kývol plecami, že mu je to jedno. "Však to nie je žiadna veda, len trochu iné. Sú dlhšie a môžeš ich použiť ako malé meče a nemusíš ich hádzať, sú však účinnejšie pri zabíjaní." Zobral si ju odo mňa skúsil ju hodiť. Nešlo mu to až tak dobre, čo pripisujem skôr tomu, že sme začali prve s nožom, ale časom aj dýku dostal do rúk. O pár hodín ma prišiel vystriedať nejaký chalan z Defenzívy, ktorý mu vysvetlil, ako to u nich chodí, pre možnosť prestúpenia k iným oddielom, taktiež aj ako spolupracujú Defenzíva a iné zložky na bojisku, čo všetko robia a podobne.


"Tak, ako s Gabrielom?" pýta sa ma cestou z večere Mike.
"Má celkom talent na nôž, ale na dýku menej," skonštatovala som.
"Čo mi hovoril Salio, tak je celkom dobrý. No ako Defenzíva je na nič."
"Po takom krátkom čase to zistil ten Salio?" zdvihla som obočie.
"To je to, čo mi hovoril. A áno, stále len o tebe básnil. Aká je vojačka Strassfordová úžasná, presná, zaujímavo hovorí a tak ďalej," napodobnil Gabriela, resp. Salia.
"Až taká úžasná nie som," pokrútila som hlavou.
"Hlavne, že na rozcvičku si dáš najťažší stupeň v tréningovom boxe," frflal.
"Ale to som ti už vysvetlila," vzdychla som, "Pre mňa ostatné sú už slabé a pomalé..."
"Som zvedavý, čo povieš zajtra."
"Čo je zajtra?" Naozaj som nevedela. Jednoliatosť dní prerušoval iba niekdajší útok Mistu. Nič nezvyčajné sa nedeje, dokonca ani narodeniny sa neoslavujú, poväčšine. Napríklad ja ani neviem, aký je dnes deň.
"Zajtra je deň ľadu, vznik Ice-u. Fakt ti to vypadlo?"
"Ani neviem, aký je dnes deň, nie to zajtrajší. Kedy sme to vlastne slávili?"
"Napríklad pred rokom, pred dvomi rokmi, pred tromi rokmi-"
"Fajn, nemusíš si zo mňa robiť srandu," fučala som. Ten chalan mi niekedy skoro vždy lezie na nervy!
"Ale zvyčajne tu chodia rodiny, ktoré prežili bombardovanie. A potom je tu večierok, pri ktorom sa podáva normálna večera, nie tie veci, ktoré ani neviem identifikovať a čo mi chcú ujsť z taniera!" Pripomínala som si, keď sme prvýkrát vstúpili na túto pôdu.
Nováčikovia, jedni z prvých, čo pracovali pre Ice, až na terajších generálov, veliteľov a samotného prezidenta Ice-u, ktorí nás zaúčali. A vtedy sme prvýkrát jedli v tej prestrašnej jedálni, kde, ako povedal Mike, uteká jedlo z taniera, lebo predtým tam mali šváby v kuchyni a ani sa nechystali odtiaľ dostať preč. Skoro sme sa všetci povracali, čo sme videli. Nikdy viac. Teraz to varenie sa ako-tak zlepšilo, no chcelo to minimálne 3 mesiace, než sme sa tam vrátili a jedli, predsa len bufety boli zatvorené a my, keď sme nechceli umrieť od hladu, museli sme sa premôcť.
"Cvičí sa zajtra?" seriózne som sa ho opýtala. Vyvalil na mňa oči.
"ZAJTRA sa NECVIČÍ ani NEBOJUJE! A nehovor mi, že chceš pracovať na SVOJE narodeniny!" Teraz som naňho vyvalila oči ja. "Počkať... Ty nevieš, že zajtra máš narodeniny?" Pokrútila som hlavou. "Si fakt čudné, dievča, naozaj?!"
"Keď mne sa to pomaly zlieva všetko dokopy . Každý deň je rovnaký až na sem tam nejaký útok Mistu. Neviem ani aký je pomaly rok..." priznala som farbu.
"Ách... Ty si mi teda prípad. Budeš mať 24 zajtra. A hovorí sa niečo aj o povýšení.... Zdá sa, že nahradíš kapitánku Mayerovú," buchol ma po pleci.
24...Neslávila som narodeniny od 17-tich. Mike mi len nechá nejaký darček pred dverami venovaním, pretože vtedy sa skoro nikdy nestretneme. Zvláštne, že práve v ten deň mňa alebo jeho niekto potrebuje, stále.
"Nie, rozhodne ju nenahradím, to by som musela byť-"
"Nehovor mi, že silnejšia, lebo po včerajšku si prekonala aj prezidenta," povedal vážne, "skombinovaného s najlepšími zabijakmi sveta."
"A-Ale-"
"Čuš! Lebo sa nahnevám!"
"Neklam, teba som nahnevaného nevidela už.... vlastne nikdy som ťa nevidela nahnevaného. Okrem chvíľkových zmien nálad á la menštruácia, ale nikdy to nebolo dlhšie ako minúta," uškrnula som sa.
"Náhodou..." nadurdil sa.
"Nie, nedokážeš to."
"Mám to brať ako výzvu?"
"Nie, ja len konštatujem, čo je u teba pravda."
"Do konca týždňa sa budeme striedať. Zajtra je... Deň Ice-u, takže môžeš si pozrieť aj iné arény a možno zmeníš názor a pôjdeš k inému učiteľovi a zbrani. Testy nie sú všetko. Čo sa týka Defenzívy, neviem, musíš sa opýtať vojaka Salia."
"Ale stále vy?"
"Áno, bohužiaľ, celý týždeň ma máš na krku, pokiaľ si to nerozmyslíš so zbraňou." Snažila som sa ho "odohnať".Predošlé roky som tiež dostávala nováčikov ako on. Pomstva, to jediné im behalo po mysli. Neskôr ma začali z nejakých dôvodov nenávidieť, asi kvôli mojim poznámkam k ich tréningu. Tento Gabriel sa zdá byť v pohode s tým, že ma dostal za učiteľku. Chudák chalan... Ak to so mnou vydrží..
"Prečo bohužiaľ? Ste super!" Áno, tento chalan má 23, čo som sa dozvedela, ale stále sa správa ako tínedžer.
"Ďakujem, ale obávam sa, že tento názor rýchlo zmeníš."
"Ale Lisa, neodstrašuj ho!" zahriakol ma Mike.
"Je to pravda. Povedz mi jediného človeka, ktorý ma nenenávidel po tréningu.," pozrela som naňho prísne.
Trochu sa zamyslel. "Fajn, toho nepoznám ale nie každý ťa nenávidí, napríklad ja... a John, či ako sa volá.... a tá tvoja blonďatá spolubývajúca... tiež neviem, ako sa volá..." počítal na prstoch. Pozeral asom naňho s pohľadom 'No vidíš, mám pravdu', ale on sa nedal. "A potom sú tu ľudia, ktorí ťa obdivujú. Tajne, vieš, nátlak iných skupiniek," poukázal sa zhluk vojakov, ktorí sa na mňa vražedne pozerajú.
"Nie, tomu sa hovorí ešte aj zbabelosť, keď nie nenávisť, pretože ak sa boja tamtých, nečítali poriadne pravidlá Ice-u. Vieš, čo sa stalo tým chlapíkom, čo sa vyhrážali až smrťou jedného tu, a dúfam, že ti to nebudem musieť pripomínať."
"To je pravda, ale pozri sa na to aj z inej stránky. Všade sú tu stráže, takže ak by bol nejaký náznak ohrozenia, hneď dotyčného spacifikujú. A-"
"No vidíš, teraz sa nemôžeš vyhovárať na nátlak iných skupiniek. Ber to tak, ako to je. Buď si za hviezdu, lebo ma nenávidíš, alebo za čudáka, lebo sa so mnou rozprávaš," dopovedala som a chalanom spadla sánka.
"Ale Lisa, nebud taká pesimistická..."
"Bola som optimistická, stalo sa to, teraz som realistická. Hovorím veci na rovinu, asi preto ma nenávidia." Zamrmlala som posledné slová.
"Vojačka Strassfordová?"
"Hovor mi radšej Lisa, dlhé oslovenie. Navyše, už si jeden z Ice-u, všetci sme si tu rovní." Zapýril sa, doteraz nevie prečo. Nepovedala som mu nič lichotivé.
"Prečo na vás teraz tí ľudia zazerajú?"
"Nezízajú na mňa, ale na teba, lebo sa so mnou rozprávaš."
"Prečo potom Mika rešpektujú?"
"Povedal im svoje, rovnako ako ja. Akurát jeho zachránili flirtovacie schopnosti."
"Čože ma zachránilo?"
"Ehm, dobré vzťahy s dievčatami?"
Spomenula som si na ten "osudný deň", kedy som sa stala vyvrheľom. Ono to bolo tak, že na mňa dobiezal Sorano, ten, čo prišiel neskoro kvôli "hajzľu", stále ma otravoval, či by som s ním nechcela niečo skúsiť. Dopálilo ma to neskutočne, navrieskala som naňho nech ide dopekla a odvtedy som dievčatami nenávidená a chalanmi odstrašovaná. A ani mi to nevadí, som vlastne radšej, že nemám na krku ani jedného z nich. "Kamaráti" z Mistu mi stačia.

"Strassfordová?" ozval sa hlas Sorana. Spomeň čerta...
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 nami-a-yuki nami-a-yuki | 1. august 2015 at 19:34 | React

Nami: Najskôr poviem len to, že..Tri krát hurá pre Lucy! Táto poviedka mi chýbala kapitola bola úplne úžasná! Som zvedavá, čo jej chce ten Sorano povedať :-? . Teším sa na ďaľšiu kap

2 Noe Noe | Email | Web | 9. august 2015 at 13:25 | React

Dobrá kapitolka :) Zdá sa, že ten nováčik na nej akosi lipne xD Som zvedavá, čo teda ten "čert" bude chcieť :D

3 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 9. august 2015 at 16:13 | React

Chúďa ani nevie kedy má narodeniny, mali by jej pripraviť veľkú párty :D nováčikovi sa nejako zapáčila :D :D som zvedavá na toho Sorana, teším sa na ďalšiu kapitolu :-)

4 nami-a-yuki nami-a-yuki | Web | 13. august 2015 at 21:06 | React

Yuki: Konečne si sa ozvala! Teším sa na ďalšiu kapitolu. :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement