MSIAOT - 15. kapitola

30. may 2015 at 21:11 | Lucy-chan |  "Zo života" aneb nie-anime poviedky
čaute, ako sa máte? Ja, budem úprimná, na hovno... práve teraz nastáva to také hnusné obdobie, kedy by sme my, všetci študenti a žiaci, odorvali hlavy učiteľom, roztrhali všetky zočity a knihy, a išli kdesi oddychovať na Malorku alebo do Saint Tropez. Áno, mám pravdu :D ale ako takúú oddychovku od toho učenia a maľovania som vám dopísala túto kapitolu :D dúfam, že sa páči :)


15. KAPITOLA



Znova zazvonil zvonček a v nich nestál len Paul, ale aj Lucas.
"Ahoj, môžeme ísť," vlepil mi letmú pusu a ja som mala čo robiť, aby som to hrala ďalej. Predsa len, ani ho pomaly nepoznám a on si na mňa už dovoľuje ako na nejaký majetok! Prestáva sa mi to páčiť!
Paul si asi všimol môjho kyslého výrazu a spýtal sa uštipačne, na neho neobvyklé: "Ale, čo, problémy v raji?"
Lucas ho hneď spražil pohľadom,: "Ani zďaleka." Potom pozrel na mňa, či ešte chce, aby nás prekukol.
"Nie, len jedol cesnak," usmiala som sa tak falošne, že to bilo do očí.
"Naozaj? Necítil som," snažil sa podryť Lucasa. Čo to do neho vošlo?
"Cítiš to? Ten jemný levanduľový ovan?" skúšal ho Lucas. Zozadu ma buchla Vicky, aby som hrala s ním. Gr....
"Áno, mama dala nový sprej do izby."
"Nie, necítiť nijakú levanduľu." Začal dychčať ako stopovací pes, mala som na mále, aby som sa nerozrehotala z neho na celé kolo. Vicky vzadu som cítila sa natriasať od smiechu a skryla sa za Lucasa a mňa, len aby ju nebolo vidno.
"Vieš, prečo necítiš cesnak. Máš upchatý nos." Vypakoval ma z domu v závese s Paulom.
Prešli sme sa až za mesto, aby sme sa dostali na ranč.
"Nikdy. Viac!" dychčala som Lucasovi na ramene, lebo sme celých tých 5 km behali k ranču, že vraj "malá rozcvička".
"Ale čo, krpec, nevládzeš?" podpichol ma.
"Vládzem! Len dlho som nebehala, musím sa znova dostať do formy." Nemusí vedieť, že teraz som spálila ešte len vianočné tukové zásoby. Nebol čas chodiť behať alebo do posilky, ktorú z duše nenávidím, smrad, teplo a pot. Blé!
"Pôjdeme teraz ku koňom, aby ste si mohli vybrať." Zaviedol nás do stajne, kde bolo asi 10 koní. No mne do oka padla čierna kobylka s bielou hviezdou na čele a troma bielymi ponožkami na nohách.
"Lada, je dosť divoká, tú by som neradil," objavil sa zrazu za mnou. Mnou prešla triaška. Avšak nie tá dobrá. Niečo mi nehralo, ale to asi len z neznámeho prostredia. Ak sa to dá povedať, posledný krát som tu bola, keď som mala 11 a to som spadla z nejakého koňa. Zvláštnosťou je, že stále chcela by so jazdiť, ale mama nedovolí. Vraj stačilo raz, keď som sa prizabila, druhýkrát to nemusí skončiť len tak.
"Poď, dám ti pokojnejšieho, tu. Kubo." Zaviedol ma k strakatému bielemu koňovi, ktorý už na pohľad sa nechcel ani pohnúť.
"Nie, vďaka, jazdila som už, a tá Lada sa mi páči." Snažila som sa dostať znova k vraníkovi, ale Paul ma chytil okolo pliec a obrátil k tomu jeho favoritovi.
"Raz si spadla z koňa vieš, teraz vás mám trocha na starosť a nechcem, aby sa niečo stalo, hlavne tebe."
"Paul!" zvolal naňho Lucas. "Vybral som si už koňa, mohol by si mi pomôcť ho osedlať. Veď predsa chodíš jazdiť, ja nie." Vyškeril sa a Paul ma pustil. Ani som si neuvedomila, že zadržiavam dych.
Zobrala som si deku, sedlo, uzdu a všetko podávala na Ladu. Môžem sa vyprdnúť na Kuba, táto kráska je mi bližšia. Dala som deku na ňu, potom sedlo a to som upevnila pod bruchom. Pristúpila som k jej hlave a dala zubadlo do úst, potom cez hlavu prehodila nátylok a pripevnila samotnú uzdu na zubadlo. Ešte som nezabudla jazdiť!
Obula som si jazdecké nohavice a čižmy, dala prilbu na hlavu a vyviedla von Ladu.
"Silvy, povedal som ti, neber Ladu, ale radšej Kuba!" ohriakol sa na mňa.
"Ja si zas myslí, že chcem ísť jazdiť, nie pásť koňa." Odbila som ho., načo Lucas zachrčal od tichého smiechu.
"Lucas, naozaj?" chechtala som sa z jeho "tátoša". Kôň Milka. A aj sa volá Milka, je to stará kobyla, ktorá sa rovnako ako ten Kubo, ledva pohne.
"Pre začiatočníkov je najvhodnejšia," ozval sa Paul. Prekrútila som očami. JA som NEZABUDLA jazdiť, Paul.
"Idem ti vybrať koňa, na tomto sa ledva pohneš." Zobrala som so sebou Ladu a prešla som sa po stajni.
"Vyber si, pokiaľ Paul si išiel osedlať svojho koňa. Na tomto nemôžeš jazdiť, je už veľmi stará na to, aby dvihla hoci aj dieťa."
"Pozri, tu, tento je celkom zaujímavý, na rozdiel od toho, ktorého mi vybral tvoj kamarát, " zavolal ma k nemu k stajni. Vo vnútri bol nádherný žrebec, samozrejme, moja kráska je krajšia.
"Dobre, poď." Otvorila som dvere na stajni a pomaly pristúpila ku koňovi. Spočiatku bol nedôverčivý, ale potom mi dovolil k nemu prísť. Asi zacítil Ladu. Usmiala som sa. Tento sa hodí ku Lucasovi, nie Milka. Vzala som sedlo, deku a uzdu a osedlala som ho. Podišla som k Lucasovi a podala mu opraty.
"No, hneď je to lepšie," usmiala som sa, na čo sa usmial aj on. A moja reakcia bola rovnaká, ako keď si ma naťahoval kvôli mojej výške. Keď sa naozaj usmial, nie vyškeril, bol pekný, teda aj inokedy je pekný, to sa mu nedá odoprieť, ale teraz konečne vyzerá ... šťastne. A ja červeno. Od pýrenia.
"Lucas, predsa som ti dal Milku, nemôžeš si tu pobehovať po stajni a -"
"Ja som mu ho vybrala, Paul, Milka je stará, musí oddychovať, nie sa ešte viacej namáhať." Obránila som ich oboch. Dnes ma Paul dosť irituje. To sa mi ešte nestalo.
"Ale on je začiatočník, Silvia, nie ako ty, čo si už jazdila. Tento je ešte divokejší než Lada."
"Kto povedal, že som začiatočník? Na tvoje prekvapenie som už jazdil, ale veľmi dávno, preto som ťa volal, aby si mi ho pomohol osedlať. Navyše, teba tu kone poznajú, mňa nie, a mohol by sa splašiť a udupať ma."
"Dobre, teda, môžeme ísť." Paul vyšiel von zo stajne a my za ním.
"Nepovedal si mi o tom, že vieš aj jazdiť,"
"Nebolo nutné."
"Ale osedlať si si ho mohol sám, keď sme pri tom."
"Hm... Mohol, ale bol na tvoj zadok pekný výhľad."
"Ty kôň!" capla som ho bičíkom (na koňa!) po pleci, na čo sa stiahol, ale smiať sa neprestal.
"Čo sa deje?" spýtal sa Paul.
"Nič, len povedal taký vtip." Nútila som sa do sileného smiechu.
"Môžete aj mne povedať, nech sa zasmejem," usmial sa. Vidíš, nič mi nehrozí, Vicky.
"Vieš, čo je úplná deštrukcia?" spýtal sa ho Lucas.
"Nie."
"Keď malomocný dostane epilepsiu." Pri tej predstave to bolo hnusné a zároveň aj smiešne. Lucas, ty si prípad.
Paul sa namiesto toho len usmial, akoby mu to neprišlo absolútne smiešne. Viem, nemajú sa robiť také žarty z ľudí, ale nemôžem si pomôcť. Je to vtipné.
"Suchár," zamumlal medzi polohraným smiechom. Jemne som doňho buchla, aby nezačínal znova. Vysadla som na koňa a podišla dopredu, nasledoval ma Lucas a potom aj Paul, každý z jednej strany.
 

1 person judged this article.

Comments

1 L. L. | Web | 2. june 2015 at 10:06 | React

:-)  :-)  :-)

2 Daisy Daisy | Web | 6. june 2015 at 16:48 | React

nemám rada Paula :D a netuším prečo :D

3 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 24. june 2015 at 1:27 | React

Ja by som sa po pravde bala si zobrat kona o ktorom by mi povedali zeje moc divoky ale to zas preto ze neviem jazdit takze tak :D tesim sa na dalsiu kapitolu :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement