Ice Flower, 3. kapitola

14. march 2015 at 22:46 | Lucy-chan |  "Zo života" aneb nie-anime poviedky
Čaute, sorr, že som tu dlho nebola, ale chystala som sa na chemickú olympiádu, takže príprava nadovšetko :D ale nech sa páči, snáď to bude dobré ako odškodnenie :)

3. KAPITOLA


"Vojačka Strassfordová?" zareval veliteľ.
"Áno, pane!" S chladným výrazom som zasalutovala.
"Do kancelárie!"
V kancelárii sa rozhostilo ticho. Ako pred búrkou. Pozerala som sa na neho a on na mňa.
"Nechápem," ozval sa po pár minútach, "Nechápem, ako ja to možné. Môžete mi to vysvetliť, Strassfordová?"
"Nechápem, pane, čo vysvetliť."
"To vystúpenie na bojisku."
"Prepáčte, pane, nechala som sa uniesť."
"Nie, nenechala si sa uniesť. Práve, že si neprejavila žiadnu emóciu, bezcitne si sekala. Akoby ti vtedybolo všetko jedno, úplne jedno, koho zabiješ" pozrel mi do očí, akoby v nich hľadal odpoveď. Ale tej pravdivej sa nedočká.
"Ešte raz prepáčte, pane."
"Mne sa neospravedlňuj. Ospravedlň sa tým, ktorých si zranila v našom tíme," odmlčal sa. Ešte som neodchádzala, nedal mi povolenie. Zrazu sa usmial, "Nechápem to. Ako môže žena vzbudiť strach v toľkých ľuďoch naraz? Ešte aj v 'nepremožiteľnom' Smoksovi," uchechtol sa. "No som si pekelne istý, že si taká predtým nebola. Niečo sa ti v minulosti stalo, čo ťa prinútilo konať ako konáš teraz. V Ice sa snažíme aspoň trochu byť rodina. Mne sa môžeš zdôveriť, Lisa. Nám všetkým Mist zdemoloval domovy, zabil rodiny," odmlčal sa.
"Rozumiem, pane. Pouvažujem nad tým."
"Dobre, môžeš ísť." S týmto som odišla.
Veliteľ je síce milý, ako môj otec, ale klamala som mu. Nikomu sa nezdôverím.
"Pozri, už to schytala! Určite ju vyhodia!" posmievalo sa mi jedno dievča na chodbe cestou k Sektoru 13 - ubytovni. Nevnímala som ju. Síce hovorila potichu, možno sa snažila, aby ju nikto nepočul, ale nevyšlo jej to.
"Kimy, nie tak nahlas, začuje ťa," Neskoro. Ale aj tak to na mňa nemalo žiaden účinok.
"Prečo si myslíš, že ju vyhodia?" ozvalo sa za ňou. Mike bol otočený chrbtom k oknu a prepichoval ju pohľadom.
"Č-Čo? T-Také niečo som nepovedala! A navyše, prestaň počúvať cudzie rozhovory!" vyštekla naňho.
"Nemusel som počúvať, kričíš na celú chodbu." Odtiahol sa od okna a prešiel ku mne."Tse! Nikdy sa nepoučia! Závidia ti obdiv v boji, dobreže ťa neudusia v spánku a ty si z toho nič nerobíš?"
"Prečo by som mala? Som tu pár rokov a zatiaľ na mňa nikto ani len prst nedvihol z kolegov."
"Síce sa im ani nečudujem, spať s tebou v jednej miestnosti, bál by som sa zaspať, či po mne zo spánku náhodou nehodíš nejaký nôž," divoko gestikuloval rukami.
"V noci normálne spím!" zagánila som naňho.
"Hlavne, že pred predošlým útokom si bola na bojisku skôr než ostatní!"
"Skoro som sa zobudila a počula rachot,"
"O tretej v noci je skoro ráno?! Čo je u teba noc?" hysterčil.
"Dobre, mám ľahký spánok."
"Tak toho veľa nenaspíš. Už viem, z čoho máš tie otrasné kruhy pod očami..."
"Nemám kruhy pod očami!" zazrela som naňho a pozrela som sa do zrkadla. Fakt mám hrozné kruhy pod nimi, ale nemienim si to priznať predsa!
"Hm, tenšia koža, čo? Ja ju mám asi hrubšiu. Možno by si sa mohla preradiť k Defenzíve, pospíš si," uškrnul sa.
"Pf! Ani náhodou! Byť pod velením Octana, hm... Radšej si privstanem," uškrnula som sa na neho.
Dorazili sme k Sektoru 13, dvere sa otvorili samy a my sme prešli obrnenou chodbou k izbe. Samozrejme, že chlapci, teda muži a ženy spia oddelene, lebo ako niekedy vidím, myslím, že by sme mali tu o pár jedincov viac a tu vytvoriť škôlku nie je veľmi dobré.
Dvere č. 385. Izba, v ktorej prespávam spolu s ďalšími troma dievčatami. Nie sme kamarátky, ako by sa očakávalo, no ale nie sme ani nepriatelia. Suzie, dievča s ktorou som bola kamarátka, ma zradila a pridala sa k Mistu.
Barbara, blondína so zelenými očami, sa snaží so mnou skamarátiť, rovnako ako John. Niekedy sú na nevydržanie.
Libia, čiernovláska s modrými očami, by ma najradšej videla dva metre pod zemou. Nechápem prečo, doteraz si ma nevšímala, rovnako ako ja ju.
Fia, hnedovláska so sivými očami, ako jediná patrila k rovnakej skupine ako ja, ale ona ma nenávidela od začiatku, ako som vkročila do izby. A nie, nezaujíma ma prečo.
Otvorím dvere a rozlúčim sa s Mikeom. Nemôže ani len vstúpiť, inak sa rozozvučia alarmy, ktoré nám tu namontovali vedúce.
"Zajtra máš chvíľu čas?" opýtal sa ma.
"Fúha, ťažko povedať. Po dnešnej neohlásenej návšteve Mistu-"
"Tí sem aspoň týždeň nedýchnu! Po tom, čo si im spravila, sa budú z toho spamätávať ďalšie dva mesiace. Tak zajtra na cvičisku!" A už ho nebolo. Usmiala som sa.
"T-Ty.. si sa usmiala..." Počujem za chrbtom asi Barbaru. Obrátim sa k nej a zdvihnem obočie s kamennou tvárou. Snažím sa tváriť stále rovnako, kvôli čomu som si vyslúžila prezývku Ľadová kráľovná..
"Ale čo, nastal kvôli niekomu odmäk?" podpichla ma Fia.
"Neviem, na čo narážaš," odvetila som jej.
"Tak potom si asi riadne sprostá. Alebo nevieš ovládať svoje telo."
"Čo?" Ovládať svoje telo? To dokiaľ má?
"Tá prvá možnosť," odpovie jej Líbia.
Prepichla som ju pohľadom. "Pýtala som sa 'čo' na tú druhú možnosť. Čo myslela tým, že neviem ovládať svoje vlastné telo?"
"Teraz si sa usmiala, čo sa naposledy stalo... nie, nikdy sa to nestalo. A na bojisku si sekala nepriateľov akoby to boli nejaké bábiky."
"Je to azda moja vec, ako sa predsa tvárim, nie?"
"Nie celkom. Ostatní si myslia, že si čudná, práve preto. To isté si a myslím už dobrých 6 rokov."
"Nič nové si mi nepovedala. Pre mňa za mňa, nech si myslia o mne, čo chcú. Nestarám sa do nich, a bola by som rada, keby sa aj oni nestarali do mňa." Ľahla som si na posteľ.
"Mala by si. Inak ostaneš celý život sama," ozvala sa smutne Barbara.
"A teraz ti poviem niečo, čo som sa naučila, keď som mala "kamarátov", "vo vzduchu som urobila úvodzovky, "Nikdy sa na nikoho nespoliehaj." Otočila som sa na bok smerom k stene. Snáď sa ma už nebudú nič pýtať...
"Sú aj takí ľudia, na ktorých sa môžeš asi spoliehať. Myslím, že jediný, ktorého teraz máš, je Mike," nedala sa.
"A som s tým takto spokojná."
"Ibaže ak by si dovolila ľuďom, aby sa s tebou skamarátili, získala by si ich viac."
"Nie, získala by som len viac ľudí, ktorí to chcú využiť a potom ma podkopnúť a nechať tak," odmlčala som sa. "Nepokúšaj sa ma presvedčiť, Barbara. Vidím tie falošné tváre, ktoré sa mi chcú dostať pod kožu a potom o mne nahovoriť špiny, ktoré ani neviem, že mám. Viem, taká nie si, ale povedz mi úprimne," pozrela som sa na ňu, "Môžeš mi povedať, že máš pri sebe takého človeka, ktorému sa môžeš zdôveriť, a ktorý ťa v tých najhorších chvíľach, akých si len vieš predstaviť, podrží? Alebo len slepo dôveruješ ľuďom, ktorí sú prezlečení za kamarátov? Zamysli sa nad tým. A prepáč, ak som ťa teraz urazila." S týmto som ich už konečne umlčala a mohla ísť spať.
 

2 people judged this article.

Comments

1 Noe Noe | Email | Web | 15. march 2015 at 9:02 | React

Tá prezývka sa jej hodí, ale v jej slovách sa skrýva pravda. Nie je jedno, či sú to len kamaráti s úvodzovkami, ktorí sa ti napokon aj tak otočia chrbtom, nechajú ťa v štichu, zabudnú na teba, alebo kamaráti, ktorí na teba myslia, snažia sa ti pomôcť a kopnú ťa do prdele v momente, ako spravíš niečo zle, alebo v momente, ako sa im naskytne niečo lepšie. Mno, ale každý o tom vie to svoje... bohužiaľ...
Ale kapitola je dobrá a som zvedavá na pokračovanie :)

2 Adís Eliadora Adís Eliadora | Email | Web | 15. march 2015 at 9:41 | React

Jěžš.. :D Já bych ty tři nebo kolik jich je - ty nány bych zabila.. :D Jinak úžasný díl, těším se na další ! ^^ :D

3 Janča Janča | 15. march 2015 at 17:46 | React

však prečo by si nemohli založiť škôlku tam? :D (áno, myslené ironicky) Ale inak táto časť sa mi páčila a najviac ten posledný úsek je na zamyslenie ;)

4 nami-a-yuki nami-a-yuki | Web | 29. june 2015 at 16:01 | React

Nami: Mno... má pravdu. Ťažko sa niekomu dôveruje :-(  Ale táto kapitola sa mi páčila už iba z toho dôvodu, že odrážala niečo podobné, čo sa stalo mne.... Ale to je nepodstatné. A som zvedavá, ako sa to bude vyvíjať

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement