Ice Flower, 2. kapitola

11. january 2015 at 20:38 | Lucy-chan |  "Zo života" aneb nie-anime poviedky
čus, ľudia, tu je ďalšia kapitola :) btw, už obťahujem mangu, čakajte ju tak do budúceho týždňa(ten je hrozný...testy everwhere!!!)


2. kapitola


O 7 rokov neskôr
Ten incident vo mne zanechal stopu. Teraz som chladná, nezaujímajúca sa o nikoho okrem seba. Sebec. Ale tak som si to predsa nechcela ybrať. Prečo som si to vybrala? Mohla som pokojne pokračovať v predošlom živote, možno s inými kamarátmi alebo to zvaliť na alkohol. Vybrala som si ten terajší život. Samotársky.
"Čau Lisa! Ako?" opýtal sa ma môj kolega. Pracujem v jednej organizácii, ktorá bojuje proti zločincom. Hovorte tomu polícia, inšpektorát, hocičo, ale nie je to toto.
Svet sa o 3 rokoch rozdelil na 2 časti. Buď patríte do Ice alebo do Mist. Som v Ice, Mist sú tí 'zločinci' ako ich niekedy nazývame. Snažia sa oblbnúť ľudí, že všetko je v poriadku, ak bude stá - ich - hierarchia: prezident - poslanci - podnikatelia - mešťania - dedinčania - žobráci, resp. stavovská hierarchia v modernom svete. V Ice sa proti tomu búrime. Samozrejme, že nejaký poriadok máme aj my, bez toho sa proste nezaobídeme, všade by nastal chaos, ale rozhodne ľudí nedelíme na nejakých žobrákov a mešťanov, teda skoro ako keby podľa majetku., ale teoreticky sme si rovní. Viac-menej.
"Čau." Odpovedala som mu nezaujato. Už dlho sa ma snažil donútiť, aby som sa s ním skamarátila, ale nedarí sa mu to. Nie žeby som nemohla alebo nechcela, ale bojím sa. Bojím sa zrady. Ako pred tými rokmi.
"Ale no tak, nebuď taká chladná, Lisa. Už sme kolegovia pár rokov, prečo ešte stále sa so mnou rozprávaš, ako by sme sa vôbec nepoznali? Iba s Mike-om si v pohode..." rozprával oduto. Áno, Mike, len on. On ma našiel pár minút po tom incidente. Po zrade "kamarátov". Keby sme so Suzie počkali tých pár minút, jemu by končila smena a my sme mohli ísť s ním. Bola som ja ale hlúpa! Ráno som bola v nemocnici s menšou opicou a obrovskou bolesťou nôh. Ešte šťastie, že som nevykrvácala, že ma tam našiel. Teraz tu o ňom hovorím ako o nejakom bohovi, ale keby sa to isté stalo vám, tiež by ste boli vďační svojmu záchrancovi. Zachránil mi život a to nie je len tak.
"Hm."
"Hej John, nechaj ju, vidíš, že ti neodpovedá, už to vzdaj." Áno, John, vzdaj to. Uzavrela som sa pred každým, a aj pred tebou. O nikom si nebudem myslieť, že ma nechal v štichu, pretože som sama. A v mojom prípade je lepšie byť sám...
"Ale veď je stále sama!" už prosebne na nich pozrel.
"Nechaj ju už na pokoji." Odviedol ho jeden jeho kamarát preč.
"Čau Lisa!" ozvalo sa za mnou. Usmiala som sa. Jediný človek, ktorý pri mne stál, keď som ho potrebovala a to nehovorím už o tej noci.
"Ahoj, Mike," odzdravila som mu, "Ako sa máš?"
"Poviem ti pravdu, hrozne. Môj veliteľ si na mňa zasadol! Stále len: 'Wockiewicz, 100 klikov navyše!' ' Wockiewicz, 10 kôl navyše a neflákaj sa tam!' A pri tom som mu vôbec nič neurobil! Splnil som každý jeho príkaz do bodky!..." skučal.
"Vidíš, mal si sa pridať k Ofenzíve, nie k Defenzíve."
"Vidím, a každé ráno mať rozcvičku o piatej? Ďakujem, nie, radšej sa vyspím. Doružova." Uškrnul sa.
"Náhodou náš veliteľ je milý, nedáva nám až také cviky, nie ako henten kyslý ksicht!" funila som.
"Akoby aj nebol, niekedy vyučoval chémiu, tam sa to hemží kyslými vecami, možno, že niečo ochutnal a odvtedy má ten výraz..." Mike sa zatváril ako Einstein.
Zrazu sa ozvala siréna. Bol to signál, že zaútočili na nás. Okamžite som vystrelila do Bunkru po svoju zbraň a zbroj, potom do Sektoru 2, kde sa zhromažďuje Ofenzíva, 54. Jednotka. Odtiaľ sme utekali von z Katakomb, krycí názov pre našu základňu, smerom k bojisku.
"Ešte stále sa búrite?!" ozval sa generál vojsk Mistu.
"My sa nebúrime, my bojujeme za spravodlivosť!" S týmto sme vybehli na nich so zbraňami, ktoré sú určené na blízko, teda mče, kosy, dýky, dokonca počujem aj motorovú pílu. No to sme nevedeli, že tentoraz budú takí svine a neféroví, že za ich vojskom budú ešte ostreľovači. Ozvala sa iná siréna, vyššia, ktorá signalizovala Defenzíve a Diaľkovej Ofenzíve, aby konali. No ešte súper nevedel, že sme o krok pred nimi. K mojim dýkam som dostala aj mini dýky, tak som sa stiahla za Defenzívu a strieľala jedného po druhom. Mala som tak pekne namierené aj na veliteľa Smoksa, teda z Mistu, ale náš veliteľ nám zakázal po ňom strieľať. Je to jeho 'korisť', ako to on nazval.
Po pár minútach som si všimla pár vecí. Prvá bola, že im vojsko stále pribúda, druhá bola, že niektorí z našej jednotky zložili zbraň a odkráčali do Katakomb a tretia vec je, že párkrát na mňa namieril človek, ktorý patril do Ice-u.
"Ale, ale, koho to tu máme? Ďalšia kvetinka?" ozvalo sa za mnou. Kvetinka. Obzrela som sa a videla presne tie tváre, ktoré som nechcela nikdy vidieť. Boli to moji bývalí kamaráti. A medzi nimi bol aj človek, ktorý mi spôsobil ten strach v noci ísť niekam, strach spať sama, ktorý ma skoro zničil, v tú noc som si myslela, že umrel, ale nie. Strach vystriedala zlosť a už som sa nehodlala držať na uzde. Zmenila som malé dýky na väčšie a vrhla som sa medzi nich. Už mi nezáležali na tom, že to boli moji kamaráti. Nič. S chladnokrvnosťou som skočila medzi nich a jedného po druhom zabila. Zabodla som sa do miest, kde ak pretne čepeľ istý bod, človek bude dlho a hlavne bolestivo zomierať. Vtedy mi bolo úplne jedno, že jednotka sa na mňa dívala som strachom. Že oddiel sa dal na ústup. Chcela som svoju pomstu. On mi zničil život. Jeden za všetkých, všetci za jedného, nejako tak znie motto Mistu, že? Jeden to zapríčinil, ale trpieť budú všetci.
Sekala som vôkol seba, všetci nepriatelia sa pomaly vzďaľovali. Možno som mala nepríčetný výraz, ale vo mne to vrelo. Skočila som rovno medzi Smoksovu armádu a vrhala nože po každom. Padali na zem ako zhnité hrušky. Ale mne to bolo ukradnuté. Patrím do tímu, ale bojujem za seba. Utekala som a po ceste som zabodávala dýky do tiel, krkov, nepriateľov. Razila som si cestu ku Smokovi. Ak zabijem jeho, Mist definitívne prehrá. No nepodarilo sa mi to. Smoks stihol utiecť než som sa dostala k nemu. A pošťastilo sa to aj pár tým zvyšným stovkám vojakov.
Zrazu som mala ruku cez oči a druhú okolo krku. "Neboj sa, to som ja, už je po všetkom," ozvali sa ukľudňujúce slová Mika. Prestala som sa vzpierať a útočiť na ostatných vojakov. Odviedol ma preč z bojiska, ale stále som mala ruku cez oči.
"Mohol by si mi dať ruku z očí dole? Nič nevidím."
"Je lepšie, keď nič nebudeš vidieť. Tú spúšť, ktorú si narobila, to nechci," povedal vážnym hlasom. Ako jediný vedel o tomto incidente s "kamarátmi" Ako jediný poznal, ako ma utíšiť, ak sa to vymykalo kontrole. Navonok chladná, vnútri chladná. Ľad.
"Ale veď je veľmi pokojná, ako voda," povedal raz o mne veliteľ. Tichá voda brehy myje. Voda môže spôsobiť veľkú pohromu. Tsunami, povodne... No ešte horšie, keď sa tá voda zmení na ľad.
 

1 person judged this article.

Comments

1 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 12. january 2015 at 18:55 | React

Mne sa proste nechce veriť, že jej to urobili "kamaráti" kokos to dievča má vážne smolu na ľudí, chúďa, ja som si fakt myslela, že sa jej to v tej prvej kapitole iba zdalo. Kokos niektorí ľudia už asi fakt zabudli čo to znamená byť kamarát lebo ja si osobne neviem predstaviť, že by som to spravila cudziemu človeku nie to kamarátovi. Dúfam, že ale znovu začne apsoň trocha dôverovať ľuďom lebo podľa mňa nie je nič horšie ako keď sa človek izoluje od ostatných a zostane tak sám, že keď má problémy nemá mu kto ani pomôcť. Teším sa na ďalšiu kapitolu :-)

2 Noe Noe | Email | Web | 14. january 2015 at 6:42 | React

No, tak toto sa mi páčilo :D Len ma mrzí, že to berie takto pesimisticky. Jasné, čo sa jej stalo... to jej zjavne spôsobilo riadnu traumu, ale zase... no, neviem. Ak chcela pomstu, mala si ísť za tým, možno by sa jej uľavilo. Hm, pomsta by však zrejme nezahojila jej rany. Tak fajn, prestanem filozofovať :D
Páčilo sa mi to a som zvedavá na pokračovanie :)

3 Janča Janča | 24. january 2015 at 20:37 | React

Ja napríklad chápem, prečo ju to tak veľmi zranilo..aj to, že ich zabila. Čo iné mala? Ísť si s nimi niekam sadnúť, pekne sa prerozprávať a zas byť najlepšími kamarátmi? Ja som rada, že urobila to čo urobila. Ale zas dúfam, že aspoň Mike je skutočný kamarát, úplne by sa zlomila, kebyže to celý čas iba hrá. Ale skvelý príbeh, len tak ďalej ;) teším sa na pokračovanie :)

4 nami-a-yuki nami-a-yuki | Web | 24. june 2015 at 13:29 | React

Nami: Vyzerá to tak, že sa nám "kvetinka" naštvala, som zvedavá, čo sa stane

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement