MSIAOT - 12. kapitola

28. september 2014 at 20:04 | Lucy-chan |  "Zo života" aneb nie-anime poviedky
Čus, ľudia, fakt sa ospravedlňujem za neaktivitu, a budem sa ju snažiť vylepšiť :) snáď mi sem budete chodiť a čítať a komentovať články :)


12. KAPITOLA


"Tak, slečna, ako sa to naozaj stalo?" Ten policajt znova vyzvedal. Mala som ho plné zuby, a to tu nebol ani 5 minút.
"...." Rozhodla som sa nespolupracovať, rovnako ako Vicky predtým.
"Obidve tvrdohlavé ako barany..." vzdychol Luk. Naďalej som mala náturu. A just, nepoviem!
"Tak, že otec akokeby... Vlastne všetko sa to začalo tým, keď otcova terajšia manželka nastúpila k nemu do práce. Mama hovorila, že sa začal správať divne, chodil veľmi neskoro domov, bolo ho cítiť za ženským parfúmom. Ale stále sa vyhovoril na vyvoňavkovanú kolegyňu, ktorá s ním pracovala v kancelárii. Až raz to mama zistila, ale to už sme boli na svete. Začala sa hádka o nás dve, ale súd nakoniec rozhodol, že mňa pošle k "otcovi" a Silv k mame. Vtedy sa začalo moje peklo. Zatiaľ čo Silv bola pri mame a normálnych ľuďoch, ja som znášala tieto... podmienky. Od malého veku som musela spávať osobitne, jesť oddelene od rodiny a to ani nehovorím o ostatných veciach. Až teraz nedávno som zistila, že mám mamu, pretože sa otec preriekol a povedal mi o nej, keď bol na nejakej oslave a bol trochu pripitý. Vtedy som sa rozhodla stoj čo stoj ju nájsť. No bol tu veľmi veľký problém. Aj keď som mamu skontaktovala, nemohla som ísť k nej ani pod zámienkou, že idem prespať u kamarátky, pretože moja nevlastná sestra Sonia ma viac-menej špehovala a všetko vybľabotala otcovi. Jednu noc prišiel veľmi neskoro domov a mne to trochu prišlo divné, pretože zvyčajne sa ponáhľa za jeho novou rodinou. Nadránom, keď som bola chystať raňajky pre celú rodinu, som omylom zablúdila do jeho pracovne. V zásuvke mal zbraň, 9mm-ku. A vtedy som začala mať zlé tušenie. Nejako sa mi podarilo zavolať Silv a stretnúť sa s ňou, ale na letisku už čakal "otec" a nás proste uniesol a nechal niekde v zrúcanine v močiari. Našťastie nás našli chalani-"
"Ako vás našli?" Policajt, ktorý mi už nenormálne liezol na nervy, k tomu sestra, ktorá sa rozhodla vyrozprávať celý svoj život, paráda!
"Vám by neprišlo divné, keby vám spolužiačku nakladali do kufra auta?" ozval sa Patrick.
"V kufri som bola ja." Pozrela som sa na neho.
"Aha. Ale veď ste rovnaké!"
"A proste sme sa zobudili, sme zistili, že aj chalanov tam priviazal a sme sa nejako od tej chaty či čo to bolo dostali. No keď som si išla po veci, Sonia ma zbadala a začala sa naháňačka. Až ako nás to prestalo baviť a tak sme vyšli von z auta. Vtedy na nás poslala nejakého svojho bodyguarda alebo koho a mal nás zabiť. Ten na nás zaútočil a Silv sa mu nestihla vyhnúť a keďže mal na ruke nejaké ostne alebo čo, tak jej rozdrapol bok. Toho bodyguarda sme sa nejako zbavili, ale potom Sonia uniesla Silv a nadrogovala. Keď sme ju našli, tak nám prve tajila o tej rane, ale potom to Luk zistil a tak sme ju odviezli do nemocnice. Tu ju zabrali rovno na operačný sál a ďalej neviem... Len to, že keby Luk nepočul nejaké náreky cez stenu, nezachránili by sme ju." Dokončila Vicky, teraz už smutne. Ten otravný policajt si všetko zapisoval, každé Vickino slovo.
"Ďakujem za informácie, teraz to všetko zapíšeme a vydáme zatykač na ..."
"Robert Summer, Ellinia Summerová a Sonia Summerová." Povedala Vicky teraz už vyrovnaným hlasom.
"Ďakujem, dovidenia." A odišiel. Sláva!
"Prečo si mu to povedala?!" vyrútila som to na ňu.
"Pretože... Nechcem, aby nám všetkým ďalej terorizovali životy. Stačilo, že mne ho terorizovali, nemusi aj tebe a mame. Pozri, čo vlastne spravili! Mama je v nemocnici, ty si skoro napoly, oni dvaja na tom nie sú o nič lepšie než ja." Vymenovávala a mala pravdu. Všetkým nám strpčovala život. Ale prečo? Veď som jej nič neurobila.
"Prečo to robili?" oprela som sa o Luka, ktorému to očividne nevadilo.
"Neviem... Možno žiarlila? Ale načo? Veď načo ukázala, to mala."
"Jedno nemala." Nasadila som troll face. "Tu, chalana."
Oni traja na mňa kukli, akoby som bola práve pustená z blázinca.
"Nepozerajte sa tak na mňa! Veď to aj sama povedala! Predtým, než poslala tú gorilu, ktorá nás skoro zabila." Vysvetlila som im, no naďalej na mňa čučali akoby som mala 2 hlavy.
"Ľudia, môžete prestať? Vyzerá to divne." Cítila som sa neisto. Taký divný pocit, keď na vás pozerajú jak na blázna a pritom oni to tiež zažili.
Naraz sa rozosmiali. "No haha, vtipné..." ironicky som sa zasmiala.
"Mala si sa vidieť!" lapal po dychu Patrick.
Neviem, čo sa im zdalo smiešne... No, možno nemám ksicht modelky, ale zas nie som až tak k smiechu... Či?
Vicky začala napodobňovať môj výraz. Teraz som sa aj ja začala smiať. Bol to dementný výraz - viete, ak je niekto mimo alebo dakoho tresli lopatou po hube.
"Vicky? Idem zavolať mame, isto sa už bojí, lebo som jej koľko dní nevolala..." vstala som s menšími problémami, ale Luk vstal aj so mnou.
"Kam ideš?" spýtala som sa ho potichu.
"Preč od nich. Nechcem ich vyrušovať."
He?! No o pár sekúnd som pochopila. Tí dvaja buď spolu už chodia, alebo budú, prečo by inak boli k sebe zakvačení? Našťastie Luk ma otočil. "Telefón je tam." Ukázal prstom na búdku. "Well, You don't say!"
"Dobrý deň, tu Marta Fovisiová, poliklinika L. Pasteura. Želáte si?"
"Dobrý deň. Mohla by som hovoriť s Mary Violletovou? Mojou mamou."
"Hm.... .... ....... ....... ....."
"Haló?"
"Pani Violettová už tu nie je. Včera sme ju odviezli domov."
"Aha. Ďakujem. Dopočutia."
"Dopočutia." *piiip* *piiiip*
"Ach... už je doma." Vzdychla som si.
"Aj ty pôjdeš domov?"
"Jasné, prečo by som nemala?" zdvihla som obočie. Vtedy mi to docvaklo.
"Ale veď aj ty sa o chvíľu presťahuješ, navyše, hentú Klaunovskú rodinku už neuvidíš, Soniu dajú do polepšovne, a tí dvaja pôjdu do väzenia." Snažila som sa ho utešiť, ale to asi nepomohlo. Mal presne ten istý výraz ako v aute, keď mu Vicky povedala, že sa sťahuje ku mne a mame. Super, ja a utešovať niekoho? Dokonca aj náš triedny lúzer je väčší vtipkár než ja. Snažila som sa ho aspoň dostať na iné myšlienky.
"Pozri, ešte si síce stále tu, ale bože, nebuď ako malý... -"
"Ja nie som ako malý!" vyprskol.
"Tým by som si nebola dvakrát istá." Uškrnula som sa.
"Ty... malá krpaňa!" začal
"Tak toto si nemal! Vyškriabem ti oči, ty Eiffel!" zahnala som sa po ňom. Ale keďže chalan je dvakrát vyšší než ja, mohla som sa ísť strčiť.
"Čo si hovorila o tom vyškriabaní?" uškrnul sa.
"Počkaj!" zastavila som ho, a zatiaľ čo on na mňa pozeral ako na blázna, ja som odbehla po... stoličku!
"To ako vážne?" nasadil ksicht 'Si mimo?'
Postavila som stoličku pred neho a už som mu bola seberovná. "Ha! Kto je tu krpec?" No, tu chalan ma chytil za nohy a prehodil si ma cez plece. "Uaaaaa!" skríkla som a mávala rukami. Keď sa mi dostane do rúk, nech si ma fakt nepraje! Búchala som ho do chrbta, ale to mi bolo veľký prd platné, keďže pre neho to bolo ako keby doňho mucha narážala. No, ľudia si nás oboch všimli. "Mohol by si ma položiť?!" sykla som.
"Hmmm... Porozmýšľam." Ako by sa nič nedialo, ľudia na nás nepozerajú, nieee!
"Veď sme tu všetkým na smiech!"
"Nemala si ma provokovať." Uškrnul sa.
"Ja ti dám...! Okamžite ma polož, lebo začnem kričať!" použila som starú otrepanú frázu, ktorú možno používajú len nejaké fifleny, keď ich unášajú, ale mohlo by sa mi to prepiecť.
"Tak krič."
"Tse!" Hľadala som pohľadom Vicky. Tá sa ale nanešťastie oblizovala s Patrickom a ja som bola v tejto šlamastike sama. "Hej! Nechaj ma! Pomooooc!" skričala som až ma Luk skoro pustil. "Aaaa!"
"Čo ti drbe?! Nemyslel som to vážne!" položil ma na zem.
"Nemal si ma provokovať, vysmievať sa mi, že som krpatá a prehodiť si ma cez plece ako vrece zemiakov!" vymenovala som mu to.
"Ty si nemusela hneď kričať!" nadurdil sa. Navzájom sme sa prepaľovali pohľadmi, až sa pred nami zjavila niečia ruka. Pozreli sme sa tým smerom. K nám už stihli prísť aj Patrick a Vicky.
"To vás nestrážim ani minútu, a vy už stihnete vyvolať taký hluk?" zrúkla na nás Vicky. Obaja sme sa stiahli ako zbité šteňatá.
"A-Ale.. To ooon-" začala som.
"Žiadne výhovorky! Ty," ukázala na Lukasa "Ak ťa ešte raz uvidím niečo zlé robiť mojej sestričke, uvidíš... Vtedy sa budeš modliť aj k Poseidónovi, aby som ťa nenašla!" otočila sa ku mne "A ty... neprovokuj! Si síce moja sestra, no keď ty začneš, nemám problém aj teba usmerniť!"
"Áno, madam!" zasalutovali sme. Ona na nás zazrela, že znova robíme divadlo a my sme sa stiahli. Mám taký pocit, že ešte celkom nepoznám Vicky. Veď akoby aj hej, poznáme sa ... koľko? Pár dní... A ešte mama... Mama!
Znova som sa otočila k telefónu a vytočila som na ňom číslo domov. Po pár zvoneniach zdvihlo.
"Mami?"
"Silvia? Kde si? Prečo si sa neozývala?"
"E.. Som v nemocnici a-"
"V nemocnici?! Prečo?!"
"Počkaj, mami, všetko vysvetlím."
"Tak ta dúfam, a taktiež dúfam, že mi vysvetlíš tú kuchyňu."
E.... Sakra, kuchyňa! Keď som odchádzala z domu, bola v mierne poškodenom stave. Ešte keď jej poviem, čo sa stalo v predošlých dňoch... Teš sa mami!
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Citruštek Citruštek | Email | Web | 14. october 2014 at 11:21 | React

Všetko sa to zbehlo rýchlo, ale je fajn, že situácia sú šibnutou rodinou sa v podstate začala riešiť, keď už teda všetko vyrozprávala. Čo sa týka konca tejto kapitoly, trošku mi to prišlo detinské, len niektoré tie výrazy a pod., ale inak celková kapitola bola fajn. :-)
Inak, ospravedlňujem sa za oneskorené prečítanie a okomentovanie, ale mám veľa školských povinností.

2 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 2. november 2014 at 19:24 | React

Ozývam sa dosť neskoro (ako šokujúce o mňa xD) kapitola sa mi veľmi páčila. Silvia a Lukas boli veľmi zlatý. Som rada že to dobre všetko dopadlo :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement