MSIAOT - 10. kapitola

4. january 2014 at 15:21 | Lucy-chan
keďže ju už mám napísanú, rovno ju pridám, ne?! :D :D asi bude trošku kratšia, ale som nevidela múzu, takže len tak tak som to napísala :D

10.KAPITOLA


Zatiaľ čo som rozprávala Vicky o tom, čo so mnou Sonia stvárala, keď ma 'uniesla', všimla som si, že Lukas sa nejako divne tvári. "Čo je?" spýtala som sa ho, lebo už sa to nedalo prehliadať. Jeho tvár nadobúdala červenkastý odtieň. "Nič." Precedil cez zatnuté zuby. "Hej nič, riť paľova, vyklop to!" dobiezala som. "Krpec, nechaj ma." Ten volant už nestískal, ale škrtil. Radšej som to vzdala, lebo namiesto toho volantu by som tam v sekunde mohla byť ja. Chystala som sa znova otočiť k zadným cestujúcim, no ostrá bolesť mi preťala brucho. "Ag-" zahryzla som si do päste, aby som nevykríkla. "Sil? V poho?" Jasné! Netečie mi z boku krv! "Hej. To iba tie modriny." A snažila som sa nejako nenápadne zakryť tú ranu. Nepovedala som im o nej zatiaľ. "Tse! Jasné!" zavrčal Lukas a z ničoho nič zastavil. Vystúpil, otvoril dvere vzadu a vrčal: "Vymeníme sa! Vy dvaja dopredu, my dozadu!" Už som chcela namietať, ale on na mňa zazrel tak, že som radšej čušala. S obrovskou nevôľou som vstala a vymenila som sa s Vicky. Tá dala ustarostený pohľad, no našťastie som sa postavila tak, že mi nevidela tú ranu. Len čo som si sadla, Luk zavelil: "Do nemocnice, hneď!" "Prečo ?! Lukas, je ti niečo?!" strachovala sa Vicky. "Mne nie, ale tu Silvia nám niečo zabudla povedať, pardón, ukázať!" zavrčal a hypnotizoval moju ranu. A sakra! "Silvy? Čo je?" "Nič! To len škrabanec!" zasmiala som sa. Ale taký trpký smiech ešte nikde nevideli. No na oblafnutie Patricka to stačilo. Vicky tomu neverila a ďalej ma hypnotizovala, spolu s Lukasom, ktorý bol červený ako moriak. "Tak škrabanec, čo?! Tak sa na to pozrime!" vrhol sa na mňa a roztrhol mi tričko na boku. "T-ty idiot! To tričko ešte mohlo žiť!" zahovárala som, ale neúspešne. "Pat, okamžite do nemocnice!" už panikárila aj Vicky. "Ale veď to je len mini škrabanec!" "Tak mini, hej?!" "Kriste, nekrič po mne!" už som začala aj ja. Z neviemkade zobral fľašu s vodou a namočil mi bok. "Tvoja sedačka bude na tom veľmi zle." Neodpustila som si. Dúfala som, že to nejako zahrám do autu a nebude po mne toľko vrčať. No keď som videla ten bok... Na pohľad to nebolo nič príjemné. Boli to škrabance ako od zvieraťa, trochu hlbšie a začal sa mi tam tvoriť hnis. Vyzeralo to odporne. "A s týmto si chcela domov, čo?" teraz už šepkal. Ja som striedavo pozerala z rany na Luka. Potom som rezignovala a nejako si ľahla. "Prečo?" počula som Vicky. "Zahojilo by sa to." "Prečo si nám to nepovedala, že ti tá obluda toto spravila?!" kričala po mne. "Veď by sa mi to zahojilo!" opakovala som. So slzami na krajíčku. Ale dúfam že to nevideli. "Luk, vodu." Chrapčala som. Podal mi ju a mne bolo jedno, či bola týždeň odstáta alebo čo, proste po tých neviem koľko dňoch bez vody a jedla som naraz vypila ten liter a pol. A dúfam, že nebudem vracať. "Človeče, mohla si aj nám nechať." Zabrblal Luk. Iba som sa vyškerila. "Nevadí, či?" Vyškeril sa. "Vadí!" Podala som mu prázdnu fľašku. "Možno nejaké kvapky sa nájdu." Zazrel na mňa. Potom sa otočil a vybral ďalšiu dvojlitrovku. "Ty somár, mohol si rovno povedať, že máš čistú, ne ja, chorá osoba, sa otrávim starou malinovkou!" brblala som. Potom som naschvál si ľahla jemu na nohy. "Krpec, čo robíš?" "Nič." Zdvihol obočie. "Nič, hej?" "Nič, hej." Už chcel niečo povedať, no tu Patrick zahlásil: "Sme pri nemocnici!" "Konečne!" zavrčal Luk. "To ti až tak smrdím?" neodpustila som si. Ten na mňa čučal. Potom otvoril dvere a vystúpil, načo mi hlava tresla na sedačku. "Au! Podľa teba som chorý človek potrebujúci nemocnicu-" "Aj blázinec." "-a ty sa ku mne takto správaš?!" nevšímajúc jeho poznámku som sa chystala vstať, no tu už ma vzal na ruky. "Čo sakra robiš?! Chceš, aby sa ľudia na nám pozerali?!" hysterčila som. Vicky s Patrickom sa nejako divne začali škeriť... Sakra, nie! "Nikto sa nebude pozerať! Toto je tu bežné. Navyše, sama si mi niečo húkala, že 'puinc' a škrtila si ma." Tak, a teraz sa cítim trápne. A riadne. "Čo všetko som ešte ti hovorila?" čakala som na ďalšie trapasy, ako miláčik, ňuňo a podobne. "Dačo, že je všetko krásne a všade si videla dúhových poníkov a lietajúce kravy, či čo to bolo." No fasa! Prečo sa také trapasy musia stať práve mne?! Tu sa otvorili dvere a nejaký doktor ku mne pribehol a začal ma ošmatrávať, načo som začala po ňom vrieskať, že je úchyl a chcela som utiecť pred ním. No Luk ma chytil do oceľovo silného náručia a ja som bola vydaná na milosť tomu úchylovi. "Kľud, je to doktor." Snažil sa mi nahovoriť. "Pekný doktor, aj ostatní tu ohmatkávajú ľudí?!" "Slečna musí ihneď na operačnú sálu!" "He?! N-nie, ja nikam neidem, stačí mi to len previazať!" Ten doktor po mne zazrel. "Slečna, musíte ihneď na operačný stôl!" mala som z neho strach. Prosím, nech ma on neoperuje!!! Zrazu ma schytili nejaké roky a priklincovali ma na lôžko. Na nos a ústa mi niečo pričapili a o 5 sekúnd som nevedela o svete.
 

1 person judged this article.

Comments

1 Citruštek Citruštek | Email | Web | 6. january 2014 at 12:31 | React

Toto bolo pekne zmätené, no ľutujem ju, tá rana musela byť pekne hnusná, ale ešte dobre, že tam bol Lukas a pevne ju držal, inak by to asi nedopadlo dobre. :D No som zvedavá, ako to dopadne, dúfam, že tá operácia prebehne bez problémov. :-)
Teším sa na ďalšiu časť. :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement