September 2013

My sister, I and our troubles - 8. kapitola

18. september 2013 at 20:41 | Lucy-chan |  "Zo života" aneb nie-anime poviedky

Ti24na ma vydierala už, že keď nedám ďalšiu kapitolu tejto poviedky, urobí niečo :D Btw, jej blog, www.ti24na.blog.cz mám ako spriatelený blog, o diplome ešte neviem :D
8. KAPITOLA
Kde.... Kde som to? ... Au... Moje telo.... Všetko ma bolí... Okey, skúsim otvoriť oči... "Uwaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaaa!" zvrieskla som na celé mesto. To, čo som uvidela pred sebou bola asi nočná mora. Ale fakt! Musím sa prebudiť! Musím sa prebudiť! Zatvorila som znova oči, poštipla som sa do lakťa a otvorila ich.
...
Nie, to nie je nočná mora. To je realita. Bože, prečo si ku mne taký zlý?! Čo som komu urobila?! Teda, ak nepočítam úchylného spolužiaka, ktorého som kopla do gulí alebo triednu štetku (doslova! Tipujem, že sa vyspala asi s každým chlapom v škole!), čo som jej vrazila za ohováranie. Hehehe... Ale tá sadla...
S niečím sa Sonia ku mne približuje. Vyzerá to ako striekačka, no moje videnie je asi na úrovni muchy. Ledva niečo vidím, no môj pud sebazáchovy je asi nadpriemerne vyvinutý, lebo ihneď kopem a vstávam zo zeme.
"Au!" Vyškriekne ten niekto.
Už viem, kto to je. Sonia. "P-prečo som tu?!" vytisnem zo seba. Až teraz sa mi ozvala tá rana, čo som schytala od toho obra. Chytím si bok. Začal znova krvácať, no na toto teraz nemám čas. Musím sa odtiaľto dostať a to rýchlo!
Pohla som sa dopredu, no moje telo má iné úmysly. Zosypala som sa na zem ako domček z kariet.
"Ale, ale.... Najprv si ma kopla a teraz sa nevieš pohnúť?! Si fakt slabá!" Soniin škrekľavý hlas sa ozýval touto miestnosťou. Počkať! Kde to som?!
Poobzerala som sa okolo seba. Bola som v polorozpadnutej (moje obľúbené slovo v tejto poviedke :P) bytovke, kde cez zatiahnuté žalúzie sem-tam prenikalo aké také svetlo. Vlastne to bol prázdny priestor. Sedela som v kúte blízko okna spolu s pavúkom, predo mnou bola na zemi rozvalená Sonia, za ňou roztrhaný gauč a dvere... no, povedzme že vo veľmi dobrom stave oproti tomu všetkému.
Sonia sa postavila. "Aaaaaaaaaaaa!!!!!! Pozri, čo si mi urobila!" zvrieskla a ukázala na svoje šaty. "To sú od známeho módneho návrhára! Pozri, čo si s nimi urobila!" vrieskala a oplakávala si šaty. Mňa to netrápilo. Skôr som sa zaoberala tým, ako čo najskôr vypadnúť odtial. Chystala som sa postaviť, no znova moje telo v horšom stave než zlom zaprotestovalo. Sykla som a zase sa zviezla na zem. 'Musím nejako tú ranu zastaviť, inak tu vykrvácam!' prebleslo mi myslou. Poobzerala som sa okolo seba. Moje myslenie sa trochu zbystrilo a začala som konať. Soniu teraz zaujímala tá jej maškaráda s oblečením, takže tu pobehovala z jednej strany izby na druhú a hladala tu umývadlo.
Rana začínala štípať. Musím rýchlo konať! S velkým vypetím síl sa mi podarilo odtrhnúť látku pod ranou a poskladala som ju na kocku a priložila si ju na ranu. Vytiahla som si opasok z riflí a previazala cez látku, aby som ju upevnila a aby som prestala krvácať. Fu...
"Čo tam robíš?!" vyjakla na mňa Sonia a pridupala sem. "Ha! Hahahahahaha!" začala sa psychoparicky rehotať. 'Preboha, dievča, si v pohode?!' Normálne som sa jej až začala báť a krčila som sa viac k tomu pavúkovi, ktorý, si tipujem, sa cítil rovnako ako ja. Akurát jeho si nevšimla.
Sonia zobrala znova tú divnú striekačku a so smiechom sa ku mne približovala. No potom ju hodila na gauč. "Aby si sa mi opäť nevzpierala.... Musím ťa omráčiť!" zamrmlala si popod nos. Z ničoho nič už bola pri mne a zvierala ma za vlasy. 'Počkať... Ona... Ona mi ťahá vlasy?!... Ona... Si dovoluje mne siahnúť na vlasy?!... Tak to teda nie!" moja druhá stránka zvrieskla. A ja som na to reagovala okamžite. Vytrhla som jej moje(!) vlasy z rúk a chytila som jej zápästie. "Mne nebudeš krákať vlasy!" smrtonosným tónom som zašepkala. Ona sa neprestávala rehotať. Cvoklo jej a riadne. Tu z ničoho nič ku mne letela ruka so striekačkou. Fasa... Musím tú vecičku nejako obrátiť na ňu.
Po chvílke ma to prestalo baviť. Jej večné rehotanie a moje uhýnanie pred možnou smrťou. Naštvala som sa a vykopla. Bok začal bolieť šialene a ja som ticho kliala od bolesti. Sonii vyletela striekačka z ruky a rozbila sa na zemi. Prestala sa smiať a nemo zízala na rozlievajúcu sa tekutinu. Potom nachvílu sa vzdialila do vedlajšej izby. Vstala som a pozrela cez okno. Som na prvom poschodí, ale keďže moje telo je v háji, nemôžem skočiť. Nemôže tu byť iný východ?! Do izby viedli len jedne dvere a tými práve odišla Sonia. Nie sú tu nejaké závesy?! ... Nikde nič.
No, tak teda skúsim tie dvere. Prikrivkala som k nim s ohromnou bolesťou. Jemne som ich pootvorila a pozorovala. Vzduch čistý. Vošla som do ludoprázdnej chodby s obitými múrmi, rozbitými stropnými lampami a... Au... Môj krk... A všade tu boli tie farebné bodky?
Svet sa začína krúúúúútiť a všetko je také naaaadherneeee!!!! "Wohoooooo!!!" začala som sa točiť spolu s vecami. A potom som zastala. Pred sebou som videla pekné dievča. Asi toho veku čo ja. "Ahoooj!" zrevala som, aby som prekričala ten hluk z vedlajšej izby. Všade boli krásne dúhové steny a pred sebou som videla aj poníka. "Poniiiiik!!" rozbehla som sa k nemu. Ale poník asi nemá Silviu rád, lebo ju kopol. "Au! Zuy ponik! Zuy ponik kopou Siuviu!! Siuvia bude puakaaaať! Uwaaaaaa!!" "Silvy?" zrazu sa ku mne ozval nejaký pekný princ s fialovo-zelenými vlasmi a bol tmavý. "Puiiiiiincc!" zvískla som.
Lukasov p.o.v.
Preboha, to nie je možné! Pred chvílou som ešte počul výkriky desu a teraz...! Nič. Otvorím dvere a vidím, že Silvia nejako divne chodí a veselo si blaboce. "Uwaaaaa!" rozrevala sa. Čo?! Čo sa to deje?! "Silvy?" opatrne sa spýtam. "Puiiiiiiincc!" sedí na zrmi a naťahuje za mnou ruky. Ajo malé dieťa. "Puave som stuetua jedno pekne dieučatko, aue zmyzuo. Kde je?" omotala mi ruky okolo krku. 'No dofrasa....'