My sister, I and our troubles - 6.kapitola

29. june 2013 at 15:06 | Lucy(Neko)-chan |  "Zo života" aneb nie-anime poviedky

6.KAPITOLA
ÚNIK


Zastavili sme pred nejakým domom a´la cirkusový stan. Sami posúďte: Steny nafarbené tak pestro, že oproti nim by bola dúha nejaká fádna stena, tvar domu bol napoly skoro normálny, to jest rovné steny, a napoly stan, ako som už spomínala. Tak tí ľudia museli milovať cirkus... "Tak, a sme tu!" povedal Lukas. Ja som naďalej vyvaľovala kukále. "Silvy, ak si tie oči nezatlačíš späť do jamiek, tak ti o sekundu vypadnú." Skonštatoval, keď sa na mňa pozrel. Oprava, keď sa na mňa celý čas pozeral. Otočila som sa k nemu. "Asi si tu už bol, ale ja nie. Pre mňa je to šok! Azda ty by si sa takto nešokol, keby si to videl prvýkrát!" oponovala som mu. No on sa začal tváriť, že to prepočul, a spýtal sa Vicky: "Počúvaj, a teraz ako?" "No, skúsim sa nepozorovane vkradnúť do domu a aspoň nejaké tie normálne kúsky zo svojho šatníka zabaliť. Vy tu zatiaľ počkajte, alebo lepšie, skryte sa niekde alebo pristavte auto niekde ďalej, aby im to nebolo podozrivé. Za chvíľu som späť, takže sa tu vy dvaja nezabite, jasné?!" ukazovala na mňa a Lukasa. "Jasné." Unudeným tónom som jej napol povedala a napol zamrmlala, ale podľa mňa to počula. Keby niečo, domyslí si. "Hej, to ako ideš sama?" ozval sa Patrick. "Áno, idem sama, prečo?" so zdvihnutým obočím sme tam všetci naňho hľadeli, a asi Vicky najviac. "Také niečo, že kryť si chrbát nepoznáš?" "Neboj sa, o 5 minút som späť a aj s vecami." Išla zabuchnúť dvere. "Uhm, a ako sem chceš dotrepať ten kufor?" "Nejako si len už poradím." Zabuchla dvere, ale Patrick išiel za ňou. Podľa jeho slov, len pre istotu. Mám taký pocit, že to nebude len pre tú istotu. A tak tu teraz trčím s týmto tup- Lukasom, ktorý len nervózne stíska volant a stále pozoruje ten dom. Keby som tu mala aspoň mobil. Ale ten je dúfam, že kdesi na letisku, keď nie v tom močarisku. Minúty ubehali. Ticho naďalej panovalo. Až sa ho Lukas rozhodol prerušiť: "Kde toľko trčia?!" "Veď v tom cirk- um, dome. Vyberajú a preberajú jej veci, ktoré má a ktoré nemá zobrať k nám." "Teda fakt sa sťahuje." Povedal až smutne. Normálne som v mysli zostala šokovaná. Tento drzý, arogantný a fešný chalan vie mať aj svoju svetlejšiu stránku. Niežeby som o tom nepočula, že aj takí majú v sebe niečo dobré, ale s nijakým som sa ešte nestretla. "Ale veď aj vy dvaja sa sťahujete. Síce o mesiac, ale to nie je dlho. Či?" Vrhol na mňa nahnevano-smutný pohľad. "A ja že sa vcítiš do ľudí." "Dobre, beriem späť, budete tu mať peklo, ale čo ja viem... Vyhýbaj sa jej! Normálne keď ju uvidíš ísť oproti tebe, ignoruj ju, tvár sa, že telefonuješ alebo začni behať alebo také niečo. Musela by byť riadne na hlavu, keby ťa aj po tomto prenasledovala." "Oprava - ona už ma prenasleduje!" "Aha, ten ve- tie večery..." spomenula som si na jeho hrané psie oči, keď im Vicky pred chvíľou povedala, že ide so mnou k mame bývať. Až mi ho bolo ľúto, že tu ostáva. Počkať - ja už začínam šalieť! Veď len pred chvíľou sme sa tu hádali a teraz si ho chcem zobrať zo sebou?! Stop! Silvia, mysli na to, že ti nedávno žral nervy! Mysli na to!... Nie, to sa nedá! Stále sa mi vybaví jeho terajšia smutná tvár! Vyzeral tak zlato a nevinne... Blúznim! Určite- "Zdrháme! Videli nás!" skríkla znenazdajky Vicky, čo prerušilo moje myšlienkove chody, našťastie, lebo by som si ho ešte ďalej predstavovala a to by bolo veľmi zlé. Lukas naštartoval auto, až sa šmýkali gumy a leteli sme s vetrom o preteky. "Ako sa to mohlo vlastne stať?!" spýtala som sa ich. "Jednoducho! *Huf* Keď som vychádzala *Huf* spolu s ním von záhradou, *huf-huf-huf* hneď predo mnou sa objavila Sonia . *Huf* Odkiaľ prišla a kedy, neviem!" vysypala guľometovou rýchlosťou a dychčala. Ale porozumela som jej. "Čože hovorila?!" spýtal sa ma Lukas. Prevrátila som oči a zopakovala som to, čo mi teraz Vicky povedala. On je asi nahluchlý, alebo ja mám extra super sluch. "Skvelé, doháňajú nás!" Patrick skonštatoval, keď stále kontroloval zadné okienko. "Skús kľučkovať pomedzi tie uličky, snáď sa ich strasieme!" poradila som Lukasovi. Ten nič nepovedal a robil presne, čo som mu poradila. Je až neuveriteľné, ako je ticho. "Môžeme si vydýchnuť, už ich nevidno!" oznámil Patrick. "Tým by som si nebol taký istý!" teraz už až nahnevane okomentoval Lukas. A viem prečo. Keďže som stále pozorovala okolie a nevenovala pozornosť dopredu, nevšimla som si to. Z auta pred nami vyšla Sonia. Lukas dupol silno na brzdy a ja som skoro s nosom pristála na čelnom skle. "Už ma začína riadne srať tá malá k****!" zahrešil Lukas a vyšiel von z auta. Takto sme vyšli von všetci. Sonia si premeriavala každého z nás povýšeneckým pohľadom. Zastavila sa s ním na Lukasovi. Zrazu sa jej pohľad zmenil, ale ten Lukasov nie. Stále sa na ňu chladne pozeral a prebodával ju pohľadom opovrhnutia. Takýto pohľad som od neho nezažila ani ja, a to už som si myslela, že ma čisto nenávidí. Ale Vicky to akosi ukecala: "Sonia, ak si nás prenasledovala len kvôli veciam, tak tu ich máš!" hodila jej ich rovno pred jej krivé nohy. Sonia sa prebudila asi z hypnotizovania Lukasa a zjajčala: "To čo?! Si ty normálna?! Veď ma to mohlo zabiť!" Neviem, ako ju mohol zabiť kufor, ktorý bol od nej meter a pol, ale aj tak - bolo by o jedného debila menej! "Harold!" zrevala. Ešte šťastie, že táto štvrť bola neobývaná, mierne rozbitá a tak nikto sa nemohol dívať na nás a na ňu ako na debilov. Zrazu z jej auta z miesta šoféra, veď ona azda nebude šoférovať, to kde sme!, vystúpila svalnatá gorila. "Kto to je?! A čo chce?! Chytiť nás, zabiť nás, nebodaj niečo horšie?!" pomyslela som si. Ale potom sa zobudila moja akčná stránka: "Veď nech sa pokúsi! Živý zo súboja neodíde!" Zrazu sa tá hora svalov pomenovaná Harold zahnala tak, že keby som o 3 cm vpredu, tak face mám na kašu. "E?! To čo má znamenať, Sonia?!" kričala Vicky, lebo stála rovno za mnou a práve teraz ma odvádzala dozadu, preč od tej opice. Do bezpečia. Teda, ku chalanom, ktorí práve teraz hádzali na ňu zabijácke ksichty a´la Ichigo. A Lukas sa ma normálne pýtal, či mi niečo neurobil?! Povedala som, že nie, ale čudovala som sa, pretože určite ma musel trepnúť do hlavy, takého správania by som sa u neho dožila možno za... 100 rokov? Najskôr. "Najprv nás prizabiješ v tom močiari a teraz na nás pošleš gorilu?! Chceš sa nás nadobro zbaviť?!" pokračovala Vicky. "Bingo!" nemo som na ňu civela. Veď ma ani nepozná! "Život bez vás by bol oveľa jednoduchší! Otecko by sa mohol starať iba o mňa a nie aj o nejakú privandrovalkyňu!" Ďalej som, teda sme, na ňu civeli ako šibnutí. "Fajn! Tak či tak odchádzam! Už nebudem strpčovať, ak sa to dá tak nazvať, vám život! Ale ani nebudem vám robiť slúžku ako doteraz! Takisto nebudem vás finančne zaťažovať, keďže peniaze sú pre vás dôležitejšie! Sťahujem sa preč!" "Bohužiaľ, nesťahuješ sa nikam! Harold!" Ako to myslela, že sa nesťahuje nika... No do riti! Tá horda svalov sa na nás vyrútila a kebyže nie Lukasa, rozmliaždi ma tam na mastný fľak! "Utekaj!" postrčil ma dopredu a keďže ja som ďalej bola obarená, chytil ma za zápästie a spolu sme utekali pred Haroldom. Skôr som teda letela než bežala. Zabočili sme do nejakej úzkej uličky asi po niekoľko sto metrov, ale to sme nemali robiť. Slepá ulička nám odrezala cestu a my sme tam boli vydaní na milosť, vlastne nemilosť, Haroldovi. Ten sa vyškieral od ucha k uchu ako blázon. Šialene. "Tak, koho si vyberieme ako prvého? Hm.... Slečinky majú prednosť!" Zúžili sa mi oči. On azda nechce nás....?! Tieto moje myšlienky preťali chalani. Vôbec nevyzerali ako ja - na pokraji nervového kolapsu z tejto situácie - ale ako Natsu a Gray na začiatku boja. Panebože, fakt mi už začína šibať! "Tse! Tak to ju môžem iba ja!" zavrčal Lukas a pritiahol si ma k sebe. Neviem, z čoho som mala byť viacej vykoľajená. Či z toho, že ten chlapík asi ma chcel spolu s Vicky uniesť a aj znásilniť alebo z ochranárskeho gesta tohto chalana. A tak som tam hľadela z jedného na druhého ako na pingpongovú loptičku. "Čo robíš?" spýtal sa ma. "Čo skôr robíš ty?" šepla som, aby to počul len on. "Zachraňujem ťa, čo inšie?! Alebo chceš ísť spolu s Haroldom za kríček?!" sykol. Otvorila som ústa ale aj zatvorila. Mala som pravdu s týmto. A to som si mysela, že nás "len" ide zabiť. "Máš jasné, že nie!" nakoniec som zo seba vysekala. Vicky spolu s Patrickom sa k nám presunuli. Ja som sa k nim otočila, ale akosi do opačnej strany, takže namiesto toho, aby som sa vykrútila z Lukasovho objatia, som sa doň viacej zakrútila. Harold sa k nám pomaly približoval. Zjavne si myslel, že má nás v hrsti. "Čo teraz?!" sykla som i obom. "Mám taký nápad!"
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 2. july 2013 at 0:44 | React

ako tak vidim Lukas a Silvia sa do seba zamiluju :D ja im to zelam bol by z nich dobry par :D a dufam ze tomu Haroldovi nakopu prdel :D

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement