Nová poviedka - My sister, I and our troubles

11. january 2013 at 22:44 | lucy-chan |  "Zo života" aneb nie-anime poviedky
Dávam tu na ochutnávku novú poviedku... Neviem či sa vám bude páčiť, ale na začiatok je 1. kapitola, ale pokojne napíšte do komentov keď sa vám nebude páčiť... Vlastne je to výplod z minulého roka, takže žiadne zázraky nečakajte :D a má to rýchlejší spád, bude to na málo kapitol, ale posnažím sa aby to bolo aspoň trošičku zaujímavé :D I keď to nie je z anime ani mangy, užite si ju... :D Všetko je vymyslené, ak niečo preženiem, neviňte mňa ale moj mozog a predstavivosť, to oni za všetko môžu :D Názov asi zmením neskôr, teraz neviem nič poriadne vymyslieť :D

1.KAPITOLA - Sestra


Prechádzala som sa tmavými uličkami Sunvillu a rozmýšľala nad tým, čo sa dneska stalo v škole. Vtom mi zrazu zazvonil mobil. Svietilo na ňom neznáme číslo ako vždy. Zdvihla som to, očakávajúc mamin hlas, aby som už išla domov, lebo je neskoro, ale namiesto toho sa ozval úplne iný hlas: ,,Dobrý večer! Ste Silvia Violletová?"
,,Áno. Prečo?" dopovedala som.
,,Je vaša matka Mary Violletová?" znovu sa spýtal ten čudný hlas.
,,Áno, je. Môžem sa spýtať, kto ste a prečo sa na mňa a moju mamu pýtate?"
,,Som zdravotná sestrička Kornélia Wilhelmová, z polikliniky L. Pastoura. Vašu mamu práve priviezli do nemocnice vo veľmi vážnom stave. Pravdepodobne si ju zmýlila miestna mafia s nejakým ich poskokom, ktorý im nedoručil peniaze, a postrelili ju do brucha. Podarilo sa nám ju stabilizovať, ale stratila veľa krvi a nevieme, či to vydrží. Príďte čo najskôr." a zložila.
Viac mi netrebalo hovoriť. Keďže poliklinika bola neďaleho miesta, kde som teraz bola, o 5 minút už som pred ňou stála. Vošla som do nej a neďaleko vchodových dverí stála zdravotná sestrička. ,,Dobrý večer! Chcem sa spýtať, kde je teraz Mary Violletová? Je moja mama."
,,Tadiaľto, prosím. Je vo veľmi vážnom stave." a začala smerovať k operačnej sále. Videla som cez to okienko an dverách niečo, ale veľmi rozmazane. Chcela som vojsť dovnútra, ale nepustila ma. Vraj až sa operácia skončí. Tak som tam 3 nekonečne dlhé hodiny strávila stresujúc sa na lavičke pri tých dverách a čakala na výsledok. Zrazu sa roztvorili dvere a v nich stál mladý chirurg, viac ako 26 určite nemal.
,,Ako to dopadlo? Môžem ju vidieť?" vyrútila som sa naňho s otázkami ako policajt.
,,Ukľudnite sa, prosím vás. Operácia dopadla veľmi dobre, ale vaša mama ešte stále spí, takže ju k vám nemôžme pustiť."
,,Kedy by sa mohla prebudi?" opýtala som sa ho s nádejou, že o nejakú polhodinku až hodinku.
,,Myslím, že dnes ešte nie, ale asi až zajtra. Tie sedatíva sú veľmi účinné."
Moja nádej sa stratila. Smutne som zvesila hlavu. Ale ešte som sa ho spýtala: ,,A potom ma kontaktujete, keď sa zobudí?"
,,Samozrejme." povedal s milým úsmevom. Tiež som sa naňho usmiala, ale tým smutným. ,,Dovidenia." povedala som doktorovi. ,,Ahoj mami, zajtra som späť." zamrmlala som smerom k operačnej sále a pobrala sa domov.

Nasledujúci deň (streda), 15:04

Môj mobil zazvonil. Konečne! Zodvihla som ho:
,,Prosím?"
,,Slečna Violletová?"
,,Áno?"
,,Vaša mama sa prebudila."
,,Dobre, už idem. Dovidenia" zložila som a ako tornádo som uháňala do polikliniky. Ani som sa neobťažovala otvoriť dvere ale rovno som ich rozkopla a ako fúria ďalej pokračovala vo svojej ceste. Cestou som, myslím, narazila do niekoľkých zdravotníkov, ale to ma ani náhodou netrápilo.
,,Mami!"
,,Potichšie nie je možné?!" zvolala na mňa.
,,Aha.. Prepáč. Hehe.."nervózne som sa začala smiať.,,Ako sa máš?"
,,Dobre. Dúfam, že keď som doma nebola, nezmizol náš dom z povrchu zemského, že nie?"
Pomyslela som si na kuchyňu a obhorenú skriňu :,,Nie, samozrejme že nie."
,,Dúfam, že mi neklameš." podozrievavo na mňa pozrela a mňa začínal oblievať studený pot.
,,N-Nie, vieš, že ti neklamem. Mimochodom, kto ťa postrelil?"
,,Nerozoznala som ho celkom, ale niekoho mi pripomínal. Pripomínal mi tvojho otca."
Sánka mi spadla na zem.,,Ja mám otca?!"
,,Aj sestru." V nemom úžase som na ňu pozerala.,,Si mi povedala, že som bola odjakživa jedináčik a otec zomrel pri dopravnej nehode."
,,Viem, že som ti klamala, ale je lepšie povedať milostnú lož ako krutú pravdu, že?" usmiala sa na mňa.
,,Potom by si sa ma stále vypytovala, že kde je ocko a prečo tu nie je a podobné veci. Asi by si mala vedieť, že ako sa to stalo. Nuž pred 16-timi rokmi sme s tvojím otcom ešte boli spolu a boli sme aj zosobášení. A čakala som vás dve, teba a tvoju sestru Vicky." Chcela som sa jej niečo opýtať, ale jediným gestom ma umlčala.,,Keď ste sa narodili, mali sme z vás veľku radosť. Ale pol roka neskôr sa tvoj otec začal správať veľmi čudne. Začal neskoro chodiť domov, niekedy ani vôbec domov neprišiel, keď prišiel, tak na mol opitý. Raz keď som mu volala, zdvihla mi úplne cudzia žena so slovami, že je veľmi zanepráznený. Prve som si myslela, že je to jeho sekretárka, že si zabudol svoj mobil v kancelárii a ona mu ho zdvihla a podobné veci. No keď prišiel domov, bolo z neho cítiť ženský drahý parfém a na košeli mal otlačok rúžu. A strhla sa naša prvá hádka. Neskôr sa to začalo ešte viac stupňovať, až sa to nedalo vôbec zniesť. Podala som návrh na rozvod. Onedlho nás aj rozviedli. A ďalší problém bol tiež na svete - ku komu pôjdete vy. Ja som si vás obe chcela nechať, ale aj váš "otec" chcel vás. A napokon aj o tom súd rozhodol - ty si bola pridelená mne a Vicky "otcovi", a keď som mu ju dávala, strašne mi ju bolo ľúto. Nemohla som si ju nechať a vychovávať obe. Niekedy, keď som ti povedala, že idem na služobnú cestu a ty si bola u babky, to vtedy som išla pozrieť Vicky. Ale teraz sa presťahovali a neviem ich adresu. Povedala mi, že ma chce veľmi vidieť a rovnako aj teba. Ale aspoň som zistila jej e-mail. A tak sme plánovali, že ma naštívi, ale jej otec ju pritom nachytal, keď nie jej macocha alebo ešte horšie jej dcéra Sonia a teraz má domáce väzenie. Nepustia ju nikam. Ale ešte mi jedno stihla napísať: Media Street 19, Moonville. A teraz chcela by som, aby si za ňou išla a aby si ju priviedla naspäť. Choď do Moonvillu, peniaze sú v banke, PIN je 6825. Ja sa pokúsim čo najskôr vyzdravieť a potom budeme spolu, čo povieš?" usmiala sa na mňa a ja som prikývla. ,,Ešte niečo - Tvoj bývalý otec sa volá Richard Summer, a tvoja sestra potom Vicky Summerová. Adresu poznáš, tak dúfam, že ich nájdeš." dopovedala.
,,Ehm... otázka: Kde je Moonville?"
,,Je na druhom konci tohto štátu. Kúp si letenku do St.Phillipu a potom asi 15 km na sever. Aspoň tak ukazovalo Google Maps." Usmiala sa a ja tiež.,,Dúfaj, že neklamú."
,,Veľa šťastia. Ja vás budem obe čakať doma, keď ešte ten dom stojí."
Videla som, že sa jej ťažšie dýcha, tak som sa s ňou rozlúčila a nechala ju na starosť doktorom dôfajúc, že sa rýchlo uzdraví a pôjde domov.
Hneď som bežala domov a zbalila si veci. To mi zabralo nejaké 2 hodiny. Potom som išla k najbližsiemu bankomatu, vyťukala mamin PIN, vybrala peniaze a utekala na letisko. Najbližší odlet do St.Phillipu bol až ráno o 4:05, takže som si kúpila letenku a rozhodla sa na letisku prespať.


Aké to bolo?? Dúfam, že vás nezabili moje myšlienkové pochody počas toho čítania :D No čo, nie každý je dokonalý, a ja už vôbec nie :D Ak by te chceli vedieť ako vyzerá Silvia a Vicky tak nejak takto, nezabudajte že sú dvojčatá!! :D
toto je Vickya toto Silvia
Zatiaľ všetko, teda myslím že všetko xD
Bye bye
Lucy-chan
 

Be the first one to judge this article.

Comments

1 yumi-hime yumi-hime | Web | 19. january 2013 at 10:41 | React

Na môj štýl to naozaj malo dosť rýchly spád,... Ale to nevadí, lebo tie obrázky sú naozaj krásne :)

Ináč tu mi trošku zastáva logika: Jej mamu postrelia,le vo vážnom stave,operujú ju a na další den príde Silvia príde do nemocnice a jej matka na nu vyvalí desaťminútovýý monológ... xD Akože to v sebe musela mať v sebe poriadku dávku anestetík (či jak sa to volá) :D

Ale nasmiala som sa :-D

Je to len môj názor a neber si ho veľmi k srdcu lebo moje pokusy sú ešte horšie :D Radšej si zo mna vezmi príklad a vetko čo ti na mojich "poviedkach" nesedí mi povedz z očí do očí...alebo napíš do komentu :D Nech viem ako strašne na tom v skutočnosti som :D Ok? :)

A teb bázov je dobrý, len moja angličtina pokrivkáva...

Tak ja idem upratovať (vrr) ale nedalo mi to a tak ti tu po dlhom čase dávam poriadne dlhý koment :D

2 lucy lucy | Web | 19. january 2013 at 13:47 | React

[1]: tak vies, od tej matiky mi logika nic nehovori xD taze ani sama neviem, co niekedy pisem xD ale co urobis, tie buduce kapizoly budem natahovat este dlhsie nez by si si vedela predstavit xD a “mojim oblubenym“ opisnym postzpom xD a tie tvoje poviedky ma ani nahodou nezabijaju je to vsetko tak, ako ma byt... XD

3 Tsuki-chan Tsuki-chan | Web | 28. january 2013 at 12:48 | React

som velmi zvedava co bude dalej ci im otec dovoli sa stretnut a ako sa bude spravat :-) bolo to dobre a nevadilo mi ze to malo taky rychlejsi spad :-) tesim sa na pokracovanie :-)

4 lucy lucy | Web | 31. january 2013 at 20:15 | React

[3]:Budem sa snazit pridavat sem casti co najskor :D no, ale ako poznam, tak cez prazdniny sa tam,dotrepem mozno na pol hodku, ale aj to" je dost, taze uz sem pridam nieco :-)

New comment

Log in
  Don't you have your own web yet? Create it for free on Blog.cz.
 

Actual articles

Advertisement